Opuštěná chatrč

Bola naozaj pravda, že som tak trochu vsadil na aroganciu, avšak jedno bolo podstatné. Nebral som boj ako hru, ale práve naopak, ako naozaj vážnu vec pri ktorej som mal svoje spôsoby, ktoré som v tejto chvíli porušil. Bolo mi jasné že bojujem s niekým o kom neviem takmer nič, a tak som sa musel držať vzadu. Preto len čo sa dostala z dosahu môjho klona, pred jej prvým útokom som uskočil naozaj rýchlo. Nato že som celý čas čumel do knižky, bolo zaujímavé vidieť ako som bol schopný jej útoku sa vyhnúť bez väčších problémov. Nevenoval som sa už knižke ktorá ostala ležať na zemi na mieste kde som odskočil, ale práve pohľadom sledoval svojho súpera ktorý sa sa snažil zasiahnuť môj klon.

"To mi je ľúto.." Prehovoril som milo, áno vo väčšine prípadov som nepatril k ľuďom ktorý by boli hrubý na ostatných, práve naopak. Ku všetkým ktorý mu ešte nič neurobili, som bol vždy milý. Avšak tu aj ona mohla postrehnúť ako klonu bolo ľahké uhýbať jej ranám, pričom s ešte lepšou kombináciou sme si s klonom takmer vôbec neprekážali, ale práve naopak, vďaka tomu ešte viac začal dorážať. Tu som však pochopil že to nebude mojimi schopnosťami, a preto v momente ako my došlo že sa jedná o určitý druh pasce, na ktoré sa podľa všetkého špecializovala, nútene som odskočil, takmer až na hranicu výbušných lístkov. Chvíľku som sa naň zahľadel, niečo som si premyslel a vďaka stromom som zmizol z jej zorného poľa. Využívajúc chvíľku ktorú vyytvorila moja dymová guľka. Klon dorážal ďalej, aj v dyme, pretože dokázal z neznámych príčin jej polohu zamerať.

Bolo jasné že som bol trochu inej úrovne, ako si sama myslela. Ak už som mal urobenú nejakú tu reputáciu, určite to muselo mať dôvod, a to bola práve moja schopnosť, pomocou ktorej som dokázal skombinovať moju rýchlosť s vnímaním na takúto úroveň. Sám som však aj s týmto esom vedel, len čo zmenila svoje pohyby, že je so mnou to naozaj zle. To, ako sa vyjadrila, patrila určite do nejakej podivnej organizácie. Shuuketsu to byť nemohlo, mala úplne iné vyznačenie ako oni. Takže to museli byť.. oni.

V tom momente mi to začalo zapadať do hlavy. Patrí určite k nim. Ak si prišli pre Jishaka, kvôli informáciam, podľa všetkého už dosiahli dostatočnej moci aby mohli zakročiť. To čo hovorili ostatný, že sa tu začali objavovať "duchovia, zabíjajúci vysokých nukeninov a taktiež ľudí v podsvetí.. Viac ale nič.. S Jishakovými informáciami sa dokážu ale rozrásť.. Musím ich zastaviť! V tom momente, sa rozprskol klon. Nebol to klon ako očakával, bol to Suiton klon, ktorý sa rozprskol na vodu a tá ju celú ostriekala, doslova. Ale to nebolo všetko, ak aj cítila kde som, mohla to, nechcel som sa skrývať. V diaľke ale totiž bolo počuť podivné pískanie.

Klon, len čo zasiahol, očividne ostal dlho stáť zmätený, kým si vôbec stihol uvedomiť čo sa vôbec stalo. Následne pocítil prudký príval vzduchu a následne náraz ktorý ho odhodil naozaj ďaleko a fakt mu očividne stálo veľa námahy aby nepreletel jej bariérou a nezničil sa. Ten klon som potreboval, takže som všetok svoje úsilie presunul na to aby on práve prežil. Nastala tma, ticho, následne toho všetkého som však svoju taktiku musel okamžite zmeniť. Cítil som to, bol som senzibil a to o akú čakru sa jedná a v akej sile ju dokáže Kiyomi ovládať, nemohol som na ňu tentokrát tak isto zaútočiť.

Zatiaľ čo sa stiahol aj klon, ja samotný som sa uchýlil k tomu aby som ostal nepozorovaný, snažiac sa čo najviac zakryť svoju prítomnosť a zmiasť súpera. Nemohl som zaútočiť priamo, predsa len som ešte netušil o čo tu ide aj keď, pomaly mi začalo dochádzať o akú schopnosť sa jedná a bolo mi jasné že na blízko to bude nemožné. Podľa všetkého budem musieť použiť moje tajné eso, aj keď to som robil nerád, už len z dôvodu že ma to vyčerpávalo na hranicu možností žitia, kedy obvykle som vždy končil v nemocnici na pár týždňov. Preto ju tento krát znova zamestnal klon, ktorý ju pod nátlakom vrhacích zbraní snažil nejako divne nasmerovať čo najďale od originálu. Ja samotný som ale mal pripravený plán na útek, ak by sa rozhodla zaútočiť na mňa.

Dym opadol. Toľká chvíľa stačila nato aby všetok tym ustúpil a napriek tomu že vzduch už nebol tak čistý ako na začiatku súboja, odhalil sa celý priestor v ktorom sme stáli. To mi teraz stačilo, skončil som so skrývaním. "Ona, je senzibil ako ja. Dokáže ma vycítiť a prekuknúť akúkoľvek moju pascu alebo klamstvo. Budem musieť s ňou bojovať naplno, priamo. Najradšej by som bol keby som bojoval na diaľku, avšak ona sa na mňa zamerá aj tak. Jej schopnosti sú strašne silné, nebude možné len tak uniknúť, v tom prípade, budem potrebovať ..to zlepšiť.." Pravdou bolo že som plnú schopnosť ešte neodhalil. Moja najsilnejšia schopnosť ktorá mi dovolila dostať sa až na tak vysokú pozíciu. Divil som sa že ma donútila, nepoužil som ju už dávno, avšak v časoch v akých sme žili teraz mi bolo jasné že budem potrebovať ešte viac zosíliť.

V túto chvíľu som ale ruku priložil k zemi, kde sa vytvorila podivná pečať. Presnejšie to urobil klon, ja som zopakoval pohyb, avšak nedotkol som sa zeme, narozdiel od klona som sklonil dlaň k zemi a nechal zem trochu trhať. Áno, po chvíli sa začala lámať samotná zem, avšak čakra ešte nedosiahla úplna. Technika, ktorú som sa snažil vytvoriť trvala pretože som ju ešte neovládol ale bola jedna z mála zbraní pri ktorej som si bol istý že po zásahu určite umrie na prvú ranu. To bola teraz moja jediná šanca, nezasahovať veľa krát po maly, ale poriadne, raz aby to stačilo zabiť ju.

Bolo mi trochu samozrejmé že sa pokúsi napadnúť originál, práve v to som pri svojej taktike dúfal. Avšak, jedna z mojich špeciálnych schopností bola očakávať zvrat situácií. A myslieť na všetky cesty, nie len na jednu. Práve to bol dôvod prečo som vedel dostatočne rýchlo zareagovať na situáciu ktorá nastala na bojisku. V okamihu ako dokázal zasiahnuť klon, a tak prerušiť jeho bytie na tejto planéte, okamžite pocítila tvrdé následky. Nebol to totiž klon aký doteraz. Bol to Raiton klon. Nie len že jeho schopnosti dokázali udržať klon nažive na diaľku ale aj získal polovicu mojich schopností, teda aj čakru. Dokázal vnímať na takmer rovnaej úrovni ako ja, pocítil že na neho útočí ale nedokázal sa vyhnúť. Nedokázal sa vyrovnať jej fakt úchvatnej rýchlosti pri ktorej ju bolo ťažké čítať. Avšak, stihol urobiť aspoň jednu vec a to natiahnuť ruky dopredu. To stačilo nato, aby po zásahu mal priestor na jeho špeciálnu schopnosť.

Po zabití klona, totiž klon vypustí do okolia ohromnú dávku Raiton čakry. Tá okamžite po výbbuchu naviazala na vodu ktorá sa rozpriestierala po tele tejto ženy, a to stačilo nato aby ju to aspoň na malú sekundu zastavilo. Pretože moja technika okamžite zareagovala na Raiton čakru, a prúd čakry okamžite vyletel z mojich rúk. Presnejšie, po tom čo prúd doslova kopol Kiyomi, vytvoril som nedokonalú verziu Raikiri, a vďaka mojim schopnostiam, som sa dokázal v okamihu dostať priamo za jej chrbát, keďže sme si boli s klonom čelne. Nachytala sa do pasce, avšak keď sa pokúsila použiť znova krídlo na odrazenie, pocítila bolesť. Zakusnutie ktoré jej znemožnilo pohnúť rukami na chrbte.

Okamžite po tom čo zo seba strhla psi, sa snažili dostať od nej čo najďalej. Avšak, sám som pocítil dosť veľkú odplatu za moju možnosť dostať sa cez jej obranu a zraniť ju. Okamžite po tom čo sa mi ruka zasekla v jej chrbte, som pocítil ako využila otáčavý efekt a samotná mi zasadila do chrbta mohutnú ranu ktorú som v tej rýchlosti dokázal iba z časti vykryť a tak mi nespôsobila vážne problémy, pričom to vyzeralo že v plnej sile by to bolo schopné ma prelomiť na viac častí. Namiesto toho ma to odnieslo takmer až na kraj nášho bojového poľa a tam ma zahalil dym od nárazu, keď som prerazil časť zeme a nalomil strom o ktorý som udrel. V túto chvíľu som bol ale rád za len tak malú ranu, pretože som vôbec nechápal ako je možné že sa tomu niekto dokáže vyhnúť.

Až v momente ležiaci na zemi a opierajúci sa o pomaly opadajúci kus stromu, som začal chápať v akej situácii sa nachádzam a kam pomaly smerujem. "Zdá sa že súper je oveľa silnejší ako ja, a to výhody som stratil už v momente kedy dostala ten záchvat a zmenila sa. Tentokrát mi už nepomôžu moje malé triky a taktiky, budem sa potrebovať dostať k Pakunovi a rozbehnúť to. To ale bude vyžadovať čas.." V momente ako som dohovoril, vytiahol som z vaku tri kunaie. Niečo ale na tom bolo, keďže som počet pečlivo vyberal. A v momente kedy som hodil prvý, keď kunai len tak na random vyletel z dymu, kde som sa nachádzal, aj keď bola v tejto trochu agresívnej forme, mohla z toho usúdiť že sú to len posledné pokusy o vzdor, alebo, to možno malo nejaký zmysel.

Okamžite som mal v pláne vystreliť druhý kunai, ale môj plán padol v okamihu kedy mi nedala ani možnosť poriadne sa nadýchnuť. A čo som očakával, nebolo ani možné aby ma nechala chvíľku si vydýchnuť, tu som však sám začal pociťovať ako na mňa niečo dopadá. Mal som jednu obrovskú slabinu, moju zásobu čakry ktorá po zničení klona, prišla takmer o polovicu sily. Vedel som že pomaly spejem k bodu kedy budem nútený využívať čakru na maximum a tú som si potreboval do toho momentu šetriť. Napriek tomu ale ako to bolo nebezpečné, som druhý kunai namiesto ochoty brániť sa, hodil. Potreboval som to ukončiť rýchlo a hneď!

V momente kedy vyletel druhý kunai, samotná Kiyomi pocítila ako do nej niečo veľké narazilo, presnejšie pes, obrovský pes a jeden z mojich najväčších summonov ktorý sa veľkosťou rovnal človeku. Nezahrýzol sa, nebojoval, proste do nej len prachsprosto narazil aby ju vyklonil zo smeru, aby nebola schopná sa tak ľahko dostať ku mne pričom ja samotný som získal dosť času aby som posledný kunai v ruke chytil naozaj pevne a vytvoril na ňom povlak podivnej energie, statickej elektriny, ktorá sa pomaly menila na Raiton techniku. Tentokrát som to chcel ukončiť, čo najrýchlejšie skôr, než budem nútený dať dole pásku. Postavil som sa na nohy, kunai som dal do stredu tela, postavil sa do postoja pripravený na jej náraz a pripravený bojovať s ňou na blízko.

Pravdou však bolo, nie len to že mala neuveriteľne rýchle ťahy a dokázala reagovať naozaj dostatočne rýchlo na všetky doteraz vzniknuté situácie, ja som však takmer všetko dokázal vyčítať. Napriek tomu som útok na nohu vôbec neočakával, preto ma dokázala za ňu potiahnuť a mňa dostať na chrbát kedy ma v obrovskej rýchlosti sa snažila pritiahnuť čo najbližšie k sebe. Pozabudla ale, napriek tomu aké nebezpečné sa zdalo nechať sa ňou chytiť, že som nepatril k pomalým ľuďom ale naopak, zameriaval som sa na rýchlosť. S rukou vo vrecku som vytiahol oceľové lanko, ktoré som okamžite hodil o najbližší strom a aspoň na chvíľku som zastavil jej ťahanie, len na malú chvíľku to stačilo. V tom momente sa ale moja taktika dokončila.

"Raiden.." Moja vrcholná technika ktorú som sa doučil len nedávno, spojenie Raikiri v dve osoby. Sama pocítila ako sa jej reže ruka, ako vôbec nedávala pozor na kunaie ktoré len tak ošemetne odhadzovala, ktoré teraz vytvorili doslova portál, spojenie dvoch Raikiri v jednu reťaz. Kunaie, neboli obyčajné, práve naopak za pomoci obyčajného Henge no jutsu boli pozmenené klony na zbrane a tie som hádzal. Dosť riskantné keby sa to náhodou nepodarilo, už len ako vplyv na čakru, ale to stačilo. A tak, klony vytvorili spojenie Raidenu v okolí ruky a dokonale ju presekli ak nestihla naozaj rýchlo zareagovať, čo bola veľmi malá šanca. Bolo to určite prekvapivé, niečo čo určite nečakala, a rýchle, oveľa rýchlejšie ako jej ťahanie rukou.

Sám ako ona samotná, som sa aj napriek podarenému útoku cítil naozaj zle. Vytvoril som znova klony, a tento krát som k tomu použil medzi nimi jednu z mojich najsilnejších, teda vlastne moju najsilnejšiu a najviac vyčerpávajúcu techniku. Práve to sa podpísalo na mojej schopnosti prejsť k nej rýchlo aby som ju dokázal doraziť, avšak všetku svoju vôľu som presunul vo svoju vieru v to, že sa mi ju podarilo prizabiť a ona nemá schopnosť ako si svoje rozseknuté telo napraviť. Mýlil som sa a to dosť škaredo. Keď som sa totiž oprel o strom, snažiac sa chytiť druhý dych, zahľadel som sa ako z jej ruky vyletela podivná hmota a tá sa okamžite napojila na Jishakovo mŕtve telo. Chvíľku mi trvalo než som svoju pozornosť upriamil pozorne na moje senzibilstvo až som pochopil.

"Dokáže z tiel vysávať ich životnú silu, ich orgány a vlastne takmer aj čakru, pomocou ktorej si regeneruje svoje zranenia. Už tomu začínam rozumieť. To čo doteraz bojovala, ešte nebolo určite všetko čo by na mňa vytiahla. Pri predstave akou schopnosťou vládne, keby som nedokázal nič vymyslieť a spoliehal by som sa iba na svoje schopnosti, určite by som takmer okamžite prehral.." Klony ktoré donenávna postávali vedľa, odskočili každý na inú stranu a ja samotný som sa nejako vyhrabal nemotorne na nohy. V tichosti ktoré nastalo prestali aj moje psi sa skrývať niekde v pozadí a dostali sa čo najbližšie ku mne. Chýbal jeden pes, ktorý som dúfal na moje zavolanie pribehne čo najskôr.

Strachom som sa ani nedokázal poriadne nadýchnuť, tento naozaj chvíľkový stav vyvolal pohľad na jej nový zjav. Okamžite po jej slovách, kedy sa jej transformácia podarila a predo mnou namiesto dámy stálo monštrum, pocítil som niečo, čo za celý tento súboj ani raz, napriek tomu že som sa priblížil k smrti naozaj blízko. Divný pot, mrazenie na chrbte. V túto chvíľu, kedy som dosť dobre vedel že aj moja čakra klesla na dno a technika ktorú som doteraz využíval bola nedokončená a sám som nevedel či by som bol schopný to využiť správne, som cítil že by bolo najlepšie utiecť, čo vzhľadom na množstvo výbušných lístkov nešlo.

"Pretože chránim Konohu, chránim svoj domov. Chránim všetkých ktorý pre mňa niečo znamenajú. Neplním rozkazy, neplním povinnosti. Robím to z vlastnej vôle pre ochranu tých čo mám rád. To je niečo čo nepochopíš. To je niečo, prečo sme doteraz vydržali.." Prehovoril som, mal som pocit že v tomto súboji budem potrebovať siahnuť na dno, preto som sa aspoň trochu týmito slovami povzbudil a zopakoval si v hlave prečo to všetko vlastne robím. Povzdychol som si a napriek tlaku jej čakry, ktorá bola tak hustá že by sa dala krájať kunaiom, som ostal pevne stáť, spokojne a s úsmevom pod maskou pripravený ďalej bojovať bez najmenšieho náznaku strachu. Ak sa Jishakove informácie dostanú do zlých rúk, mohlo by to znamenať koniec Konohy. To nedovolím, a siahnem aj to najhlbšie dno aby som ju porazil. A presne v tom momente dopadol zvitok od klonu na zem, stlačil ho. Ja sám som zložil obrovské množstvo pečatí v tak obrovskej rýchlosti že si to ani ona sama nestihla všimnúť, dokonca aj Sharingan by mal problémy, a vzhliadol som na ňu. Tentoraz nebudem útočiť ja, ale počkám si na jej krok a vyblokujem ho. Kým to nebude prichystané. Pretože v tom istom momente po doskladaní pečatí som siahol rukou k pravému oku pod maskou, a prst prestrčil cez pásku,stiahol ju ale oko nechal zatvorené.

Stál som ako prikovaný na mieste, napriek tomu že som si nechával zatvorené oko, mal som nie len strach ho otvoriť a aktivovať, ale to čo som videl pred sebou už prešlo hranicami ľudskosti. Vlastne to bolo po prvý krát čo som sa stretol s niekým, kto by túto schopnosť mal. Tie zlé napodobeniny prekliatej pečate ešte z dávna, boli oproti tomu nič. A tá čakra, ktorá presahovala aj klan Uzumaki a rovnala sa takmer démonom, ma len utvrdili že už od začiatku vlastne bojujem s monštrom.

"Áno, to býva keď ti narastú krídla.." Poznamenal som s povzdychom. Naozaj, v túto chvíľu mi už do spevu ani srandy nebolo, vlastne to bola tá situácia pri ktorej som si začal pomaly uvedomovať že sa možno už do Konohy živý, pri najlepšom celý, nevrátim. V lísti, ktoré pomaly opadovalo zo živých stromov, vďaka monštróznej čakre ktorá mrazila a v tom úpenlivom tichu, atmosféra sa len viac a viac zhusťovala. Tie mrazivé pocity z jej čakry, vlastne som sa nachádzal v situácii ktorú si zapamätám ešte dlho, ak sa mi odtiaľ podarí nejako dostať. Avšak, šliapol som priďaleko aby som sa mohol vrátiť. Ak začne boj, jeden z nás bude musieť umrieť. "Kto si?" Spýtal som sa triviálnu otázku, ale bola položená vážne. V oku mi to mohla zahliadnuť, chcel som vedieť, proti komu bojujem, chcel som vedieť jej príbeh.

Pocit strachu však okamžite po tom čo povedala, ma prešiel. Áno, strach z toho že to je démon ktorý buď zomrie alebo ma zabije, možno pretrvával, avšak strach z nej samotnej pomaly odišiel. V túto chvíľu mi jej prišlo skôr ľúto, viac akoby som k nej pociťoval spomínaný strach, alebo hnev, hocičo. Jej správanie podľa všetkého, bolo spôsobené dosť nepeknou minulosťou, a to všetko čo rozprávala prišlo tak hrozné. V momente som zapochyboval, či ju chcem naozaj zabiť, aj keby to bolo vlastne pre ňu vykúpenie.

"Démon, jo?" Zaznelo, s plnými pochybnosťami v hlave. Podľa všetkého som narazil znova na nejakého šialenca ktorý si v minulosti toho veľa vyžral, a tak sa scvokol. Už z môjho hlasu bolo poznať, že aj keď je to môj súper, zaujíma ma prečo sa vlastne stala takou akou je dnes. Len málo ľudí, s ktorými som sa poznal mali psychiku na takejto úrovni, ale všetci mali dôvod. A hlavne ma zaujímalo pár faktov. Kto bola, a prečo sa pridala k tým Hakuei, keď sa zdalo že je viac samotárka. Teda, zdala sa až doteraz, nebezpečná pre okolie, nepriateľov ale aj spojencov. "Čo asi z toho máš? Myslíš si že týmto niečo vlastne získaš?" Zaznela obyčajná otázka, snažil som sa nahnať si čo najviac času na to aby sa mi zregenerovala čakra a Pakun to pripravil.