Opuštěná chatrč

Slová ktoré práve povedala, celá jej reč, sa mi zaryla hlboko do srdca. Možno si ani sama nedokázala uvedomiť, ako ma to mohlo zasiahnuť. Vôbec som ani sám netušil čo boli tie dôvody, kým ma nenapadol ten kluk. Ten chlapec, ktorého som kedysi ešte trénoval. Jeho osud bol podobný, ako ten jej. A napriek tomu. Hlavu som sklonil, keď zašumel vietor a strhol pár lístkov z polámaných vetvičiek navôkol. Cítil som ako mi cez tvár prechádza príjemne studený vánok, ktorý mi cuchal už tak podivné vlasy, cítiac maličké kvapky vody dopadajúce z mrakov nad nami. Schyľovalo sa k búrke a intenzita kvapiek sa každou sekundou zvyšovala. Ja som však neodpovedal, hlavu som mal sklonenú k zemi, sledujúc ju akoby som jej dal za pravdu, odovzdane sa pred ňou sklonil. Nebolo to tak..

--FlashBack--

Po dlhom období dažďov sa konečne na Konohu usmialo slnko. Po tej dlhej dobe, kedy bola väčšinu dňa zatiahnutá obloha, prišlo svetlo. Zdalo sa že sa to podpísalo aj na celkovom vnímaní situácie na obyvateľoch, napriek tomu že sa vonku schyľovalo k vojne, konečne sa vrátila nálada do ulíc Konohagakure. Cítil som sa sám naozaj zvláštne, ja sám som brázdil ulicami a sledoval ako ľudia opatrne vychádzali z domovov a vraciali sa k bežnému životu. Po tých dažďoch, kedy boli ulice mŕtve, sa to zmenilo k životu. Ja som sa však nudil, len nedávno som sa vrátil z misie, po ktorej som potreboval naozaj dlhé obdobie odpočinku. Snažil som sa nájsť nejaké pokojné miesto, kde by som sa usadil a začítal sa do najnovšieho vydania najlepšieho románu aký som kedy čítal. Zdalo sa že naozaj nikto, nikto nespomína na nedávne zlo a všetci začínajú byť šťastný, naplnený optimizmom. Nie nadlho.

Moje kroky ma zaviedli na neďalekú čistinku, ktorá hraničila s hradbami Konohy. Dobre som videl ako sa v pozadí pohybujú opatrne postavy v maskách zvierat, tajná stráž Konohy, Anbu jednotky. Prišlo mi to zvláštne, kým som nezacítil jednu z najväčších čakier aké som za život poznal. Vlastne, do tohto obdobia patrila k tým najväčším. Patríla istému mladému chlapcovi, ktorý na tej čistinke trénoval. A čo trénoval, okamžite som pochopil že nepozná hraníc. Nech už sa mu technika aj nepodarila, okamžite sa znova postavil na nohy a pokračoval. Jeho čakra bola na minime, jeho oblečenie sa trhalo od neúnavného trénovania, jeho škrabance dovoľovali krvi sa doslova prelievať z tela v obrovskom množstve tvoriac na zemi červené šmuhy, napriek tomu ten chlapec neprestával. Jednotky, ktoré ho mali ale chrániť, alebo skôr dôvod prečo tak trénoval sám, sa ho ani nesnažili zastaviť. S tým ako sa snažil, sa mohol kedykoľvek zabiť, preto som okamžite zasiahol. Naozaj, okamžite ako posledný krát udrel a vďaka nedostatku čakry začal padať v bezvedomí na zem, som vystrelil z vetvy a schytil ho do náručia než odpadol. Zahľadel som sa na jeho tvár, okamžite som poznal kto to je. Nao Uzumaki, a dôvod prečo ho chránili bol Kyuubi v jeho tele. Sledoval som jeho tvár, tak podobnú jeho predkovi, ako mu slnko dopadá na tvár na ktorej mal úsmev. Prekvapilo ma to. Bolo to vidieť na mojej tvári, to prekvapenie z jeho pocitu šťastia. Bolo to zvláštne ho takto vidieť, no nechať som ho tu nemohol, preto som ho vzal a odniesol do môjho bytu. Kým sa nepreberie.

Čo sa mi stalo potom, nato dlho nezabudnem. Po prebudení vyzeral zmätene, čo asi každý ale keď som mu vysvetlil čo sa stalo, ostal ešte viac zmätený a prekvapený. Tie jeho oči, v ktorých som čítal. Jeho prekvapenie že mu niekto pomohol, že mu podal polievku na uzdravenie. Že som k nemu bol milý. "Ešte nikto na mňa nebol milý. Viete, väčšinu času som trávil sám, bolo to tak lepšie ako pohľady ktoré na mne mali. Prv som ani nechápal prečo to robia, kým som nezistil že je to pre Kyuubiho. Ľudia ma nenávideli, nedali mi ani šancu aby som im ukázal aký som, okamžite ma odsúdili a odohnali ma. Nemám veľa priateľov, ani ľudí čo ma majú radi. Neviete aké to je, keď o vás hovoria ako o zvierati, ako o démonovi, ako o niekom kto je to najhoršie na svete.." Ďalej som ho počúval, kým nepovedal niečo, čo ma teraz naštartovalo. "Ale ja im všetkým ukážem. Všetkým ukážem, že nejsom to zviera za aké ma majú! Veľa krát som dúfal že Kyuubi výjde a zaútoči na nich, že ich všetkých chytí a pomaly pozabíja, ale, zato mi nestoja. Radšej sa stanem Hokágem, a dokážem im že nie som Kyuubiho Jinchuuriky, to zviera, dokážem im, že som Nao Uzumaki! Najväčši Hokáge pod slnkom! Narutove meno, ma povedie. Nikdy sa tohto snu nevzdám a svoje slovo nevezmem späť. To je moje nindo, moja cesta Shinobi!" Stal som sa jeho senseiom kým v obetiach vojny neumrel. Ešte veľa krát od tej doby mi dokázal, že napriek tomu aký zlý mal osud, dalo sa postaviť na nohy a bojovať proti tomu, nevzdávať sa a nepadnúť na dno. On ma učil, nie ja jeho.

-- END --

Prznila jeho spomienku, prznila všetko kým bol a kým chcel byť. Vzdala sa a vyhovorila sa na svoj zlý osud, čo v tom momente, mnou naozaj vrelo. Mimo to som si spomenul, prečo vlastne bojujem. Tento súboj začínal byť plný emócií, tak k tomu niečo pridáme. Moje emócie! "Mlč. Aj keby si mala osud zlý aký chceš, prachsprosto si sa ho vzdala. Ľudia na tom boli oveľa horšie ako ty, ale ostali stáť a pevne bojovali zato čo si prisvojili. Nevzdávali sa a neutekali do žiaľu, aj napriek tomu že boli Shinobi. Máš totiž o nich myľnú predstavu. Bojujeme nie na rozkazy ostatných, bojujeme preto v čo veríme, bojujeme a chránime tých ktorých milujeme, a všetkých ktorý sa pokúšajú siahnuť na nich. Tak ako ty, a tá vaša banda, informácie ktoré máte môžu nebezpečne poškodiť moju dedinu. Nerobím to z rozkazu Hokágeho, robím to pretože chcem! Zastavím ťa, aj vás všetkých. Nech ste silný ako chcete, odtrhneš mi ruky, dokopem ťa. Odtrhneš mi nohy, rozkúšem ťa. Aj keby si oddelila všetky časti tela, prekľajem ťa. Neviem ako to urobím, ale zastavím ťa!" Prehovoril som, skôr to bol výkrik. Tentokrát som do boja zamiešal svoje pocity aj ja. Bojoval som, pretože teoreticky som sa len bránil, držal som sa lebo som ju zabiť nechcel. Všetko čo som doteraz robil, nikdy som sa ani nepokúšal ju doraziť. Zmenilo sa to, nebol to len hnev, bola to ochota chrániť, to ma teraz nútilo bojovať. Preto v momente mi z ruky vyletelo Raikiri. To dopadlo k zemi a rozsekalo zem na malé kúsky, a hneď nato do oblohy vyletela energia a samotný Raiton, ktorý na ňu však dosiahol a aj napriek výške sa musela uhnúť a pohnúť. A potom, len čo mi vzhliadla do tváre pochopila, keď zazrela pomedzi blesky divne tvarované oko ktoré som konečne otvoril. Pravý súboj, začal totuž až práve teraz.

Pochopiť démona, jej kecy ma už prestali zaujímať a taktiež som ich už prestal počúvať. Sila lásky, ako dôvod zabíjať pre niekoho, pre ich divnú organizáciu a iné hovadiny, už ma to nezaujímalo. Tentokrát ma viedlo len jedno, a práve to že ju musím zastaviť prv než bude neskoro. Tentokrát som sa nemienil krotiť. Tentorkát som chcel ísť do nej naplno, nebol som ona aby som ju zabil, chcel som ju proste poraziť aby sa nestalo nič Konohe. Jediná vec ktorá ma v túto chvíľu viedla.

"Nemienim ťa zabiť, nechcem klesnúť na tvoju úroveň. Mienim ťa zastaviť, pretože tvoje názory ohrozujú iných.." Stačilo na odpoveď, v tom momente nastala bitka. Klon za mnou, ktorý skladal pečate sa okamžite zohol k zemi a v tom momente vytvoril zemnú stenu ktorá sa vytvorila podo mnou a v obrovskej rýchlosti som sa dostal priamo k nej. V rukách s Raikiri som sa nechal vyviesť až úplne k nej a v tom momente som sa odrazil priamo proti nej. Bolo to naozaj riskantné a hlúpe, zdalo sa že chcem s niekým ako ona bojovať na blízko bez taktík alebo niečoho iného. Zdalo sa že som sa z jej rečí snáď zbláznil a ohnivá vôľa bola len vec ktorá zatemňovala myseľ.

Zdalo sa že je naozaj koniec. Už len pri pohľade akú ohromnú techniku dokázala vytvoriť na mňa, sa zdalo že tento definitívny koniec bude zaznamenaný ako víťazstvo pre ňu. Až v momente keď sa kanóny nabíjali a ja som nemal jedinú možnosť ako sa tomu vyhnúť, pocítil som následky emócií ktoré som sem v hneve zatiahol. Tá prírodná čakra ktorú nahustila do jedného jaderného výbuchu, výbuchu ktorý ma mal v úmysle doslova vymazať aj s molekulami z povrchu zemského, bola hrôzostrašná technika, kalibru pri ktorom som aj ja myslel na koniec. Konečne som sa po dlhom čase dostal k hranici smrti tak blízko, vlastne je to len po druhý krát čo to niekto tak dokázal. Pozatvoril som oči, usmial sa a nechal sa unášať vetrom ďalej k technike, ktorá ma podľa všetkého rozloží ako Jinton.

Našťastie pre mňa, som dopredu vyslal Pakkuna aby sa pokúsil odstrániť výbušné lístky v okolí, ktoré podľa všetkého reagovali len na moju čakru a nie na čakru mojich psov. Tak povediac, som si tvoril možnosť nie len utiecť, ale skôr vytvoriť ešte viac priestranné bojisko v ktorom by som sa mohol lepšie pohybovať a mať väčšiu šancu na klamlivé útoky. Keď sa Pakkunovi podarilo odstrániť dostatočné množstvo výbušných lístkov, ktoré sa nachádzali priamo za ňou, stačilo len aby na okamih zahliadol do akého prúseru som sa dostal. Keď kanóny dozneli a Kiyomi očakávala moju blízku smrť, použil Pakkun naozaj podivnú techniku ktorú očakávala asi najmenej zo všetkých. Za použitia opačného povolávania ma Pakkun dokázal povolať priamo k nemu, dokonca za hranice výbušných lístkov, kde mi netrvalo ale dlhú chvíľu zaútočiť.

Raikiri mi doteraz hralo na ruke. Stačilo sa len poriadne odraziť, tentokrát som si bol ale istý že ju dostanem pri najmenšom do úzkych. Nepatril som k najpomalším, a mimoto som využil jednu z mojich hlavních schopností. "Vďaka Pakkunovi som sa tomu dokázal vyhnúť a chvíľku potrvá než si všimne moje prežitie. Nemyslím že očakávala útok takto zozadu, dokonca z miesta kde by som sa nemal mať možnosť ako dostať. Nikdy nepodceňuj súpera.." V hlave mi znelo, zatiaľ čo ja sám som sa rútil dopredu. Tentokrát som si bol ťahom istý, nie z dôvodu že by sa mi podarilo ju prekvapiť, mimoto som mal na bojisku ešte jeden tromf, bol som tu vlastne tri krát. A klony, ktoré sa stihli schovať pred jej výbuchom, už s dávno poskladanými pečaťami, sa tentokrát zosynchronizovali. Prvý z klonov, ktorý už počas súboja vyvolal zo spomínaného zvitku vodu, tentoraz vytvoril techniku vody. V tento okamih sa mohla diviť aj samotná Kiyomi, práve som jej totiž ukázal že sám ovládam už 4 elementy a dve z nich som dokázal využiť na tej najvyššej úrovni. Nepatril som k až tak obyčajným Shinobi, mal som možno malú silu ale pomocou všetkého čo som dokázal ovládať a pridania trochu rozumu som zvládol veci pri ktorých som sa dokázal vyrovnať aj ľuďom ako ona.

Technika vody ju nemala zasiahnuť, ale práve naopak. Popravde, keďže som ovládal Raiton, bolo takmer až nemožné neočakávať že do vody nadupem obrovské množstvo tejto čakry, čo bolo nebezpečné pre styk so živou osobou. Vlastne to malo na následok, aby sa tomu vyhla a len čo tak urobila, ozval sa ďalší klon, tentokrát s úplne inou technikou ako očakávala. Ninjutsu to áno, avšak nie úrovne aké som využíval doteraz. Oproti nej letelo zopár zbraní, čomu sa bolo určite ľahko vyhnúť, ale čo si nevšimla že mimoto dokázal využiť obyčajnú techniku Kage Shurikenu, čím do tieňa schoval kópiu tejto zbrane, čo mohlo určite prekvapiť. Ale čo jej mohlo prísť najviac zaujímavé v taktike, bolo využitie zbraní, ktoré mali, každá na konci, pripravený drôtik, pomocou ktorého bolo ľahké zbraňou manipulovať a dokonca sa vyskytla možnosť aby Kiyomi chytil a zviazal.

Všetko nasvedčovalo tomu že som vlastne celú moju schopnosť vrazil v posledný útok, avšak to nebol koniec, kedy prišiel moment prekvapenia. Všetko som sa snažil nasmerovať tak, aby bola nútená sa posunúť priamo do mojej ruky na ktorom už totiž nehralo Raikiri, ale jeho oveľa lepšia verzia. Raikiri vydávalo zvuk. Strašne piskľavý zvuk, čo bolo z tajnosti ťažké trafiť. Avšak, vytvoril som verziu za pomoci vetru, tichú verziu Raikiri, oveľa viac devastačnú na telo. Totiž, aj keby sa človek netrafil, osoba proti ktorej bola použitá technika, by pocítila sečné zranenia v okolí napriek tomu že sa netrafil. Technika bola skôr plošná ako len priama, nebola tak prierazná ako Raikiri ale jej sila spočívala práve v tomto. A ja, stojaci priamo za ňou, v bode kde ma určite nečakala pretože si bola istá mojou smrťou, v rýchlom slede, nehovoriac o tom že útočim z miesta kde boli lístky a tie mali dávno vybuchnúť, v tomto ťahu bolo toho naozaj veľa. Obyčajný Shinobi, ktorý vytvoril takýto útok, ani žena jej obrovského kalibru nemohla pochybovať že sa stretla s niekým, koho bude ťažké poraziť.

Nemyslel som si že by urobila niečo takéto, len aby sa vyhla útoku. Úplne som vo svojich plánoch pozabudol započítať že je vlastne tvorcom tých výbušnín a tak s nimi môže manipulovať a s ľahkosťou ich odpáliť aj na diaľku. Malo to jedinú výhodu, a to fakt že som ju zahnal naozaj do kúta keď musela podniknúť niečo takéto. Výbuch však bol tak ohromný, že som v hlave nemal miesto na premýšľanie, naopak som potreboval sa nejako zachrániť pred pádom na rozbitú zem od výbuchov. Neostávalo mi nič iné, len chytiť zopár shurikenov a rozhodiť ich do diaľky kým sa aspoň jeden z nich neprichytil a ja som tak pomocou neho dokázal spomaiť pád a nenaraziť tak tvrdo na zem.

Zem však zalial dym. Mne sa to hodilo, stále som ju cítil aj to že bola zranená, a čakra jej zišla dole. Ja som na tom ale v túto chvíľu bol horšie, nebol som nijako moc zranený, takmer vôbec, avšak moja zásoba čakry trpela. "Ak to takto bude pokračovať, onedlho odpadnem od nedostatku čakry. Musím šetriť a ukončiť to najrýchlejšie, skôr ako odpadnem.." Pri pomyslení kde sa nachádzam a že tu by nebol nikto kto by moje bezvládne telo po boji odvliekol, musel som si šetriť čakru na jedno, a to povolanie preč. Cítil som ako mi zmizli klony, čo ma vyčerpalo, zároveň aj ako som musel odvolať všetky psi aby sa im niečo nestalo a jediný ktorý ostal, bol Pakkun v diaľke. Musel som si premyslieť čo urobím, keď ležiaci na zemi som sa pokúšal oddychovať, snažiac sa čo najviac skryť moju čakru aby ma nemohla hneď vystopovať. Keby ale mohla, mal som jedno v pláne.

Musel som okamžite jednať. Okamžite po tom čo som dopadol na zem a pochopil že moje schopnosti sa teraz rapídne znížili, tak isto aj moje reakcie a schopnosť bojovať na blízko, nehovoriac o tom že som nemal dosť čakry na veľa techník ako doteraz, som si v hlave premietol kedy naposledy som bol takto v úzkych. Spomínal som na jedno, to kedy umrel môj sensei, vtedy som mal smrť malíčku. Takýto pocit som približne zažíval teraz, keď dym ešte viac zhustol a ja som pocítil ako sa mi dostala ruka na tvár. Kiyomi zahliadla moju prekvapenú tvár, maska sa už dávno strhla po tom boji a konečne mi zahliadla takmer všetko od nosa hore. A stisla..

Prerazila zem. Netrafila sa ma len vďaka ešte stále držiacemu lanku ktoré som mal pripevnené na neďaleký strom. Možno som bol zničený, ešte stále som dokázal jej pohyby napriek dymu predpokladať, a tak sa vyhnúť. Avšak, niečo sa stalo, niečo čo som nedokázal vidieť, a to jej turbíny, od ktorých som ich silu vôbec nečakal. Rukou som trhol aby som sa pokúsil odtiahnuť od nej čo najďalej, avšak aj napriek tomu že som dokonale vypočítal tento pohyb, pocítil som ako mi časť prešla cez rameno a vytvorila v ňom hlbšiu ranu. Zdesil som sa, po tak dlhom čase čo sme bojovali ma tentoraz po prvý krát dokázala poškodiť na takúto úroveň. Niečo čo som vôbec nečakal, odpálil som sa čo najďalej ale tentoraz som nečakal na nič. Pohol som sa a podľa pohybov som sa snažil dostať od nej najďalej. Vďaka toku čakry mohla vedieť že som smeroval na miesto kde sme sa nachádzali pred výbuchom, ja som sa totiž snažil čo najrýchlejšie dostať k Pakkunovi. Moja takmer jediná šanca ako sa jej ako tak ešte na chvíľu vyrovnať.

Cítil som tú bolesť, ako mi pulzuje pravým ramenom. Okamžite som tam šiahol druhou rukou a snažil sa to aspoň trochu pritlačiť aby som tú bolesť dokázal nejako ignorovať, aspoň na malý okamih kým som behal dymom a snažil sa zamerať Pakkuna. Vyzeral som naozaj úboho, bol som zničený a bez čakry, zatiaľ čo môj súper vyzeral že ma dokáže zložiť aj jedným úderom. Dokázal som s ňou držať krok, na úrovni, len vďaka mozgu, ale len čo som pocítil že mi došla čakra, vedel som že to teraz bude naozaj hard. Napriek tomu som šiel ďalej, nemienil som skončiť.

Bolo naozaj úcvhatné že som sa dokázal vyhnúť kanónu. Tentokrát si to ale odviezol bok a ja som pristál v neďalekom zoskupení stromov, ktoré sa pod náporom techniky ohýbali avšak vydržali. Tam som padol k zemi a oprel sa o kmeň stroma, dúfajúc že to prejde všetko hneď a ukončí sa to. Držal som si krvávajúci bok, ruka ma extrémne pálila a s tak málo čakrou som vedel že domov sa už nedostanem a pomaly som strácal nádej že nájdem Pakkuna ktorého čakra sa moc nepribližovala. Napriek tomu v akom žalostnom stave som bojoval ďalej, nevzdával sa a čo chvíľka som po nej niečo hodil, zbraň, výbušný lístok a iné hovadiny ktoré som nachádzal po vreckách.

Sedel som a sledoval svoju ruku, ako mi krváca. Presnejšie nekrvácala, bola pokrytá krvou z boku. Vedel som v akom zúboženom stave som a že moja jediná možnosť ako to zvláduť už dávno zmizla. Zamyslel som sa a zahľadel sa pred seba. Sedel som tu, zničený, opretý o strom a hádzal po nej všetko čo som videl v poslednom vzdore. To bolo niečo pod moju úroveň, to bolo všetko pod úroveň hocičoho čo už bolo na dne. Takto sa vzdať? Naozaj som sa mienil takto vzdať, nechať sa zabiť na mieste šialencom ako ona, šialencom ktorý zabíja pre lásku k niekomu, zabíja ako zviera všetko okolo, ničí a tvorí skázu? Odovzdane som si povzdychol..

..a ešte raz listy stromov znova vypuknú..

Tie slová mi okamžite udreli do hlavy. Moje myšlienky sa v tom úkryte uchýlili k mnohým spomienkam z môjho života, môjho otca, priateľa, senseia, Kisukeho, bývalej láska, Hokágeho a mnoho ďalších ľudí ktorých som stihol spoznať, a ktorých by som rád ešte videl. Postavil som sa. Naozaj pri všetkej svojej vôli som sa postavil, opierajúc sa celý čas o spomínaný kmeň stroma, a nadýchol sa, len aby som sa povzbudil. A hneď nato som urobil niečo, čo sa v túto chvíľu najmenej očakávalo, niečo čo ju určite prekvapilo a vyrazilo dych, niečo čo by sa ale dalo očakávať od nositeľa ohnivej vôle. Prešiel som priamo pred ňu, delilo nás len pár metrov. Vykĺbenú ruku som si pustil pozdĺž tela, nechal bok krvácať, ledva som stál na nohách ale v tvári som mal jedno. Chceš ma? Doraz ma!

Mala pravdu, moje šance na vyhratie tohto boja boli takmer nulové, a v stave v ktorom som sa teraz nachádzal to bolo nemožné, aj keby som bol najväčší génius pod slnkom. Jej slová bodli, no ako odpoveď jej prišiel môj úsmev. V tejto poľutovaniahodnej situácii, som dokázal aj na dne myslieť pozitívne, a snažil sa aspoň do poslednej chvíle bojovať. "Ak bojuješ len preto.. aby si ukojila chúťky.. aby si.. aby.. si ukojila.. svoju lásku.. Nikdy.. nevyhráš!"Konečne som otvoril aj druhé oko, moje tajné oko ktoré mi dovoľovalo veci na takej obrovskej úrovni a sledoval ako jej ruka prešla mojou hruďou. Bol to takmer koniec, avšak nevyšlo to tak ako si myslela. Na chvíľu sa však zdalo, že je zo mnou ámen, keď som sklonil hlavu k zemi a nechal krv dopadať z mojich úst. Úst na ktorom bol úsmev.

"Je totiž niečo silnejšie ako tvoja ochota bojovať.." Prehovoril som potichu keď pocítila ako som jej chytil ruku. Než však stihla nejako rýchlo zareagovať, v momente kedy som jej chytil ruku som použil Raikiri. Extrémne silná technika ktorá okamžite dokázala preseknúť jej ruku, a priamo do rany preniesť tak obrovské množstvo Raiton čakry, ktorá dokonale paralyzovalo jej telo. Ako mi to vyšlo? Bolo to jednoduché, pretože len čo sa potom zahľadela na jej zvyšky ruky, zistila že som urobil niečo čo ani ona sama nečakala. To čo som plánoval už od začiatku. "Nechal som ťa myslieť si že som na tom tak úboho až si úplne poľavila v svojej ostražitosti. Po celý čas mi išlo len o to aby som ťa dostal ku mne.." Vlastne moja taktika bola extrémne riskantná, ak by nevyšla, umrel by som. Okamžite po tom čo zaútočila som otvoril brány, pomocou ktorých som dokázal jej ruku vyblokovať, tak aby mi netrafila srdce ale vedľa, kde som nemal nič tak dôležité. To bolo prekvapenie, pretože určite nečakala že urobím niečo takéto. Niečo tak riskatné ako prepichnutie samého seba za účelom dostania sa k nej.

Ale to nebolo všetko, dokázal som ešte niečo vytvoriť, vďaka Pakkunovi na zemi vytvoriť pascu, pomocou ktorej som povolal psi. Tie okamžite v obrovskej rýchlosti vyskákali na jej telo a dokonale ju priklincovali k zemi, pričom sa zubami a nechtami zarezali do celého jej tela. Sama pocítila vnútorné poškodenie, tak ako aj silné vonkajšie a aby toho nebolo málo, zahliadla ako som pred ňou stál s podivnou technikou v ruke. Okolo ruky sa mi totiž vytvarovala biela čakra, moja vlastné Fuutonová technika, ktorá na mojej ruke naberala podobu vlka. Preto som získal svoju prezývku. "Nepodceňuj ma.. Tak ako ty máš prezývku, mám aj ja, biely vlk Konohy. Dúfal som že o tom dobre vieš. Bojovať .. pre lásku .. pre utíšenie potrieb je silná motivácia.. ochrana blízkych, je však dôležitejšia. To čo máme v srdci, naša ohnivá vôľa ktorá drží našú dedinu pokope už dlhé roky, nech urobíte čokoľvek, zabijete nás všetkých, tá sila, naše putá, nás zachránia a preto .. Nevyhráš.." Keď ma zazrela, aj s mojím okom, mohla naozaj si predstaviť pred sebou vlka, vlka ktorý ulovil svoju korisť ktorú sa práve pokúša zabiť. V tvári som však mal ľútosť a ona to sama mohla zazrieť ako to vo mne trochu vrie, avšak pevná ruka nasvedčovala úplne niečomu inému. Mal som ju v šachu, bola držaná a poškodená psami, paralyzovaná vlastnou hlúposťou, ale sama sa mohla usmiať. So zraneniami čo som mal, to dlho po jej smrti nevydržím. Boli sme ďaleko od Konohy a ja som nemal podporu v okolí. Nemal som ako sa dostať domov. Teoreticky, som len chcel vziať ju so sebou.

Bol to naozaj koniec. Pocítil som ho, napriek tomu že som dokázal prežiť už aj horšie veci, tentokrát tu nebol nikto na blízku kto by mi poskytol pomoc. Hocijakú pomoc, hocičo, nemohol som urobiť nič iba sa podvoliť. Zatvoril som oči a s úsmevom som nechal dopadnúť moje telo k zemi. Myslel som na veľa vecí, cítil som ako mi pred očami beží môj život ako nejaký ten film, ale zle ostrihaný, len útržky zo života. Ale ako jediné, som nemyslel nato že som súpera vzal so sebou na smrť. Vlastne, som myslel že predsa len vziať Jishakovo telo a utiecť bol ten najlepší nápad. Možno som mal prijať jej návrh, ale vrátiť čas už nešlo, musel som sa uspokojiť s osudom ktorý som získal na základe svojej vlastnej hlúposti a ješitnosti, a aspoň na konci som sa na chvíľu vrátil k môjmu starému a strelenému ja, ktoré ako prvé kričalo a útočilo. Na malý okamih som bol Naom. Vtedy som to uvidel. Konohu, v celej svojej kráse a pred bránou.. všetci. Všetci moji priatelia, rodina, dokonca aj sensei, všetci. Šiel som za nimi. Preto som sa usmieval keď som padal k zemi. Preto som sa cítil šťastný aj napriek smrti, preto som zatvoril oči a nechal sa unášať prúdom smrteľnosti. Bol to koniec.

Chlad. Nával studenáho vetra zasiahol moju tvár. Trvalo to dlho, po tom čo som zatvoril oči, keď som už dúfal že je to za mnou, pocítil som ako mi na tvár udrel chladný vzduch. Nechcel som otvoriť oči, bál som sa pretože som nevedel čo ma čaká po otvorení, ale keď mi v tme udrelo do očí svetlo, prinútil som sa ich otvoriť. Môj pohľad padol na osobu predo mnou. V dlhom oranžovom plášti, so žabou na pleci a so širokým úsmevom na tvári, pri ktorom ste doslova cítili pokoj na duši. Pri ohni ktorý pukotal v tme, som zahliadol tvár svojho študenta, Naa. Sledoval som ako predo mnou stojí, ako sa tam usmieva a čaká, čaká kým k nemu podídem. Cítil som sa tak slabý, ale každou sekundou som naberal sily, cítil som sa tak oddýchnuto, tak v pokoji. Pohliadol som do tváre svojho žiaka a prisadol si k nemu len čo mi ukázal na kamene povedľa.

"Som mŕtvy?" Zaznela moja otázka takmer okamžite ako som pocítil pod sebou kameň. Vedel som to, umrel som ale niečo mi tu nehralo, bolo to tu tak tmavé ale Nao žiaril takou energiou, takým životom, až to bolo nemožné veriť v smrť. "Nie.. Nie ste sensei. Toto je taká križovatka, niečo ako brána pred samotnými bránami smrti. Dožívate.." Jeho posledné slovo znelo naozaj smutne, asi dúfal že ma tu v tejto ríši nikdy nestretne. Nastalo hlboké ticho, kedy som si proste uvedomoval že ma čaká koniec. "Prepáč.. že som ťa neochránil, žiak by nemal umrieť pred svojím žiakom. Žiak má byť ten kto pochová svojho senseia, človeka ktorý mu podal svoju cestu. Ja.. Nebol som dobrým učiteľom, keď som ťa ani nedokázal ochrániť.." Sklonil som hlavu, keď som pocítil ako mi z očí vyletela slza. A po ňom prišiel podivný ale krátky príval výčitiek, ktorý nasledoval prúd sĺz. Nao sám sa zatváril prekvapene, chvíľku mrzuto a ja som sa mu hanbil pohliadnuť do tváre. V tú noc keď sme bojovali o jeho ochranu, v tú noc keď.. som pochybil. Dokonca, ma on sám ochránil. Tak slabý, tak neschopný, tak.. hrozný.. "Boli ste ten najlepší sensei aký existoval.." Prehovoril po chvíli a ja som od úžasu z jeho slov zdvihol hlavu a zahliadol jeho úprimný úsmev, keď v slzách som s prekvapením počúval jeho slová. "Sledoval som vás, celý čas viem o tom ako ste sa zožierali pre moju smrť za ktorú ste nemohli. Odmietli ste tím, odmietli ste kohokoľvek trénovať a uzavreli ste sa. Stali ste sa samotárom, zo strachu že o niekoho znova prídete.. Nemali ste to robiť.. Dokázali by ste vycvičiť naozaj skvelých Shinobi. V tú noc keď som umrel, kedy som pre svoju vlastnú hlúposť vošiel do pasce, ste boli prvý kto prišiel po mňa na bojisko. Šli ste po mňa naplno, neváhali ste ani na okamih a keď ste skočili do toho riskantného boja na ktorý ste nemali, keď ste sa pustili do boja proti presile, na ktorú boli všetci prikrátky, videl som vám v očiach to čo by chcel každý žiak. Takú ochotu bojovať, to ako ste ani na okamih neváhali a vydali ste zo seba všetko aby ste ma ochránili, práve tá vôľa ma dokázala zdvihnúť a bojovať.. Nevyčítajte si moju smrť, odmietol som prejsť na druhú stranu a čakal vás, aby ste vedeli, že vám nikdy neodpustím. Nemal som.. Nikdy čo. Jediné čo poviem je, ďakujem. Ďakujem že ste ma naučili byť skvelým Shinobi, skvelým človekom a vliali do mňa svoju dôveru.. A ja som rád.. že som umrel za vás.." Vždy bol taký, vždy to bol Shinobi ktorý dokázal byť milý a povzbudiť v ťažkých chvíľach. Uľavilo sa mi. Na prahu smrti, sa mi zo srdca vyliali všetky moje hriechy, a konečne sa vyčistilo. A s čistým srdcom, sme si obaja sadli k ohňu a pustili sa do naozaj dlhej debaty ktorá potrvá veky.

Toto bol koniec Hidea Hatakeho. Shinobiho ktorý dokázal porušiť pravidlá aby ochránil to čo mu bolo blízke. Moje telo ostalo ležať na zemi, priamo pri mojom súperovi o ktorom som si myslel že zomrel tiež. A možno naozaj som ani nechcel aby umrela, to bolo zjavné vyčítať z celého boja, kde som sa držal až do konca späť. Ale napriek tomu som umrel šťastný. Ostal som ležať na zemi, pričom ma obklopili všetky moje psi. Koniec, hodný Shinobiho.. Koniec hodný.. Konožana.

Moje telo ostávalo mŕtve, život ma aj napriek pomoci pomaly opúšťal, akoby sa aj samotné telo vzdalo, nehovoriac o vôli ktorá utrpela a ostala radšej mŕtva akoby bojovala o svoj život. Vďaka tomuto faktu v tom tichu mohla sledovať Kiyomi, len umierajúce telo bez duše, telo veliteľa Jouninov v Konohe. Je to čin, pri ktorom sa naozaj zvyšuje reputácia v podsvetí. Hlavne, ak sa vzdá boja o svoj život on sám. V realite som umieral, ale mimo to som žil ako nikdy.

"Ako vtedy keď.." Nao stíchol keď uvidel ako sa nado mnou objavilo podivné svetlo, načo sa usmial ako ešte nikdy. Bol rád za moju prítomnosť, ale ešte radšej videl moju šancu na prežitie. Ja som však nešiel k svetlu, ďalej som ostával sedieť s podivným výrazom v tvári, nepokúšajúc sa ani trochu zachrániť. "Choďte.." Znova prehovoril, no ja som so strnulým výrazom ochotne odmietol. "Nemôžem sa vrátiť.. A hlavne.." Hlavou mi prešla jeho prítomnosť, bol som rád, a hlavne, teoreticky som dúfal že ešte uvidím mnohých ďalších ľudí čo som stratil a on to sám videl. "Verte mi a choďte, ľudia tam hore vás potrebujú. Ak sa vás snažia zachrániť, asi pre nich veľa znamenáte, a .. Ako by ste chceli mŕtvy splatiť dlho voči mojej obeti?" Vedel vždy voliť správne slová, a ja som už počas dnešného dňa asi 5ty krát pocítil príval prekvapenia, šťastia a tiež podivného pocitu vo vnútri. Usmial som sa, teraz som sa konečne oprostil od svojho prekliatia. Konečne som mohol byť slobodný. Usmial som sa a poďakoval.. Poďakoval za jeho ochotu ma podržať a následne som sa začal v tom svetle meniť na vzduch, späť na dušu ktorá sa pomaly vracala do tela. Tela ktoré bolo na malý okamih mŕtve.

Zatiaľ čo som sa bavil s Naom, umrel som. Telo skončilo boj, vzdalo sa a prestalo fungovať. Možno sa vzdala aj Kiyomi a odtiahla sa odo mňa, ale ani od toho okamihu netrvalo dlho aby sa zdvihol vietor a ona mohla zahliadnuť ako ju pozorujem s naozaj divným výrazom v tvári. Vôbec som netušil čo sa stalo a trvalo kým mi to došlo, keď som zahliadol podivnú hmotu na mojej hrudi ktorá nahradila moje prepichnuté telo. Chvíľkami som to len sledoval, než som zdvihol pohľad na jej detskú podobu, ktorej som ani trochu nechápal a jediné čo zo mňa vyšlo bolo.. "Prečo?"

Už som viac nič nepovedal. Úprimne som to ani nedokázal, keď som pred sebou zahliadol ju, v jej novej, detskej podobe, ktorá žiarila šťastím nad podareným experimentom. Čo bolo najzvláštnejšie, tým experimentom som bol ja, nehovoriac o tom že pred ňou ležal jej súper snažiaci sa ju zabiť, taktiež snažiaci sa zničiť plány Hakuei, ona experimentovala a riskla všetko aby ma dokázala zachrániť. Naozaj som ostal ležať s otvorenými ústami, nechápajúc čo sa to vôbec stalo. Ďalej som len sledoval jej oči, jej tvár ktorá žiarila šťastím a snažil sa nejako pochopiť čo sa stalo.

Vedel som že žijem, to bolo jasné. Stále som potreboval okamžitú lekársku pomoc, ale určite som žil. Dokonca sa mi na hrudi, kde som mal doteraz, objavilo podivné tkanivo ktoré sa zdalo, mi ten život zachránilo. Netuším čo to bolo, netuším ako sa to tam dostalo a čo to so mnou urobilo, avšak mal som na jazyku toľko otázok, až to bolo nemožné. Nehľadiac na šok ktorý som prežil vďaka tomu ako som bol takmer 2 minúty mŕtvy a moje srdce prestalo na malý okamih biť. A pýtať sa to dieťaťa bolo na tom najviac zvláštne.

Naozaj všetko čo som videl, bolo pre mňa úplne nepredstaviteľné. Vôbec som nedokázal poriadne zareagovať na situáciu ktorú som mal priamo pred očami. Sledoval som ako sa správala, aká bola milá a energická a so srdcom na tom správnom mieste. Ako veliteľ Jouninov v Konohe, som mal len isté informácie, ale tie presne hovorili o krvilačných ľuďoch ktoý zabíjali všetkých tých mocných. Až teraz keď začala rozprávať o tom aké je ich poslanie, a prečo to robia, som si začal uvedomovať, že možno robia zlé skutky, ale všetko asi v mene dobrom. Taký tu v minulosti raz bol, chcel dobro zlou cestou.. Myslel som na toho jedného človeka.

"Nikdy.. ste neuvažovali.." Na malú chvíľu som sa zarazil, než som si uvedomil čo som to vlastne povedal. Teraz keď som si zase prehral jej slová, o tom aký sú samostatný a robia tie veci po svojom bez veliteľa, prestal som rozprávať a trochu to pozmenil. "Nikdy si neuvažovala že by si.. to skúsila robiť inou cestou ako cestou Nukennina?" Spýtal som sa, vlastne som sa jej teoreticky pýtal, či by nebola ochotná robiť to s niekým kto je možno aj z vesnice. Nejakej. Teraz keď mi zachránila život, aj keď som tu pred ňou stále umieral, psi už vyrazili, cítil som sa k nej zaviazaný že mi pomohla a nenechala ma umrieť, aj keď nato nemala dôvod. Proste som taký bol a zaviazanosť k nej som cítil. A možno sama to vycítila a vďaka tomu sa dostala do náklonnosti samotnému veliteľovi Konožských síl.