Země Vln

Už z dusivého pocitu, aký sa mi začal vďaka zhusťujúcej sa atmosfére usádzať na hrudníku, mi začalo dochádzať že sa k niečomu chystá. Napriek tomu že pre mňa bolo ľahké sa nejako pripraviť na nejaký ten prípadný útok, neurobil som takmer nič, príliš som si veril že som v naozajstnom bezpečí, bez možnosti aby ma mali Konožania vypátrať. Bol som si naozaj tak istý, až ma nakoniec všetky moje zmysli zradili a ja som na poslednú chvíľu dokázal zahliadnuť ako sa podo mnou vytvorila pečať. Tá spútala celé moje telo, a nech už bol vyvolávateľ hocikto, odstránil hmlu a mladý ženský hlas ktorý sa na mňa niesol ma však na malý okamih upokojil.

Napriek tomu že som sa cítil v bezpečí, mojou hlavou prebehlo naozaj veľké množstvo myšlienok. To snáď ani nie je možné, že som sa tak ľahko nechal napáliť na tak obyčajné pečate. Tak ste si konečne prišli, no určite nie ste Konožania. Tí so mnou mali už tú česť, a určite by na mňa nepoužili takúto obyčajnú techniku spútania z ktorej nie je až taký problém sa dostať. V tom prípade, ak to nie sú oni, potom to musí byť len jeden človek.. "On". Moje myšlienky, s ktorými som stihol v naozaj rýchlom slede zanalyzovať situáciu. Mráz ktorý mi doteraz behal po chrbte okamžite zmizol, moja tvár zatvrdla a ja som nevydal zo seba ani slova. Pomerne som očakával ich zvláštne zaobchádzanie, bol som si istý že ma nezabijú. Jediné čo môžu so mnou mohli urobiť, je naverbovať ma a po tom všetkom nejakú tú ochranu budem potrebovať. Pretože cez moju bariéru, sa nebudú mať ako dostať, potrebuju ma živého. V tom momente ako mi prebehli hlavou tieto myšlienky, som pokojne zdvihol moju katanu len za použitia magnetickej energie, mimo to sa zdvihlo aj zopár klincov ktoré som stihol vybrať z mostu. Zablokovali môj pohyb, ale ten som pri boji až tak nepotreboval. Nebol to však útočný postoj, proste len istá, malá obrana a ukážka mojej sily, aby som trochu pridal na svojom rešpekte.

V momente, kedy mi narušil moju čakru a moje telo stratilo kontrolu nad magnetizmom len na základe tak obyčajnej techniky, ktorú som pocítil už toľko krát, mi prebehol znova ten stratený mráz po chrbte. Tentoraz to už začalo byť vážne, pretože ten pocit ktorý sa mi na chvíľu vybavil, ten pocit kedy som naozaj myslel že ma chce zabiť, naozaj zabiť, nie len vystrašiť aby som rýchlejšie rozprával. Tentokrát to nebolo ako vždy, vždy keď sa mi vyhrážali smrťou, toto bolo iné, toto bolo naozaj.. silné. Kvapka potu mi zbehla po čele, napriek tomu som sa to snažil aj keď trochu nepodarene zakryť a všetko svoje úsilie som prehodil na pokus vydržať v pokojnom stave.

"Viem prečo ste prišli, môžem vám to dať.." Vybaflo zo mňa, stratil som kontrolu nad svojou jedinou obranou, avšak mal som ešte niečo, trumf o ktorom vedel že bez mňa nezíska. Všetky moje informácie boli bezpečne uložené, na bolesť som bol zvyknutý a tak som bol ochotný riskovať hocičo aby som nepovedal ani slova. Vlastne to, že neprehovorím, ma zachráni od istej smrti, a tak aj vďaka tomu som znel napriek pocitu strachu sebaisto a presvedčene, že ma nemôže zabiť kým mu nedám kľúč. Kľúč ktorý tak nutne potreboval na odomknutie mojej mysle.

Doteraz vystrašený, som okamžite hrdo pohliadol do jeho tváre. Čakra ktorá bola doteraz rozrušená sa začala pomaly dávať dokopy, a ja som sa vrátil späť k môjmu pevnému úsudku že kľúč ktorý mám je jediný prístup do mojej hlavy. Nech už boli jeho slová múdre aká chceli, nech zleni tak neuveriteľne až sa stávali reálnymi, dobre som vedel že cez bariéru neprejde, ani keby vlastnil dokonalé očné techniky. Na mojej ustarostenej tvári sa okamžite po jeho prosbe aby som bol ticho, objavil úsmev. Nech už to bol ktokoľvek, na kocni všetkého som si chcel zachovať dôstojnosť a predovšetkým, som bol presvedčený že sa mi do hlavy nemá ako dostať.

"Naposledy ti hovorím, do mojej hlavy sa nemáš ako bezo mňa dostať. Je mi jasné že sa snažíš zo mňa dostať informácie, ktoré v hlave uchovávam ale musím ťa sklamať. Si len proste ďalší obyčajný vydierač, cez ktorých som si už toľko krát prešiel, že mi takéto reči už nič nerobia. Pusti ma, a môžeme sa dohodnúť. Stačí ak ma prepustíš, a ja ti sľubujem že sa k tebe tie informácie dostanú.." Tentokrát som sa ho snažil naozaj presvedčiť, avšak arogancia ukrytá v mojom hlase dávala jasne najavo, čo som si myslel. Že mám v túto chvíľu navrch, nech už mal oči aké chcel, nemohol ich využiť tak ako očakával. Ak aj mal naozaj Byakugan, ktorý na mňa už koľko krát skúšali, nepomôže mu to. Avšak tu som sa zarazil, keď som si zopakoval v duchu jeho slová.
"Ninshū?" Spýtal som sa, a tentoraz všetok úsmev zmizol. To slovo som nepočul už tak dávno, a posledný ktorý ho použil bol..

Okamžite po dokončení jeho techniky, okamžite po tom ako dokázal odstrániť z mojej hlavy všetky moje bariéry a pasce ktoré som si na prípadného narušiteľa pripravil. Zdesenie, to mi mohol zahliadnuť v očiach len čo dokončil techniku a znova sa na mňa pozrel. Niečo také, ešte nikto v živote nedokázal, a vôbec som neveril že by mohol niekto na svete vôbec niečo v tomto zmysle dokázať. Bola to vlastne moja poistka na prežitie, ale až teraz keď som bol v ohrození som si uvedomil jednú vec. Odstráil mi moju celoživotnú prácu, všetko moje úsilie zabezpečiť a ochrániť niečo čo som spriadal takmer celý môj život, všetky tie informácie. Pohľad som sklonil k zemi, odovzdane, vzdal som sa do rúk osudu, vydaný na milosť a nemilosť.

"V mojej hlave je uchovaná celá moja práca, roky driny a úsilia, niečoho čo som si tam pestoval celý môj život. A ty ma o to chceš obrať. To ti.." V tom momente, prv než obaja stihli zareagovať prekvapene zazreli ako sa magnetické energia začala pred nimi doslova vlniť, akú všetku svoju čakru vynaložil pre boj s technikou ktorú neznáma žena použila. Dokonca mu to postačilo nato aby trochu pohol rukou, a to dokonca stačilo nato aby most zavŕzgal.
"Nedám!" Zreval. V tvári mal trochu šialený výraz, a aj keď bol ignorant a tichý, pokojný človek, teraz mu siahol na to najcennejšie čo mal. A konečne teraz po tom všetkom bol ochotný bojovať. Všetko železo čo držalo most pokope sa zdvihlo, most sa začal drviť a neuveriteľná sila sa ho snažila roztrhnúť a spolu s ním tak uzavrieť všetkých troch do masy železa. Z nosa mi začala tiecť krv ale ja som nereagoval, technika pomocou ktorej som chcel bojovať, ak už šlo o môj život.