Odlehlé pláně

Hneď, ako vyšla svojou rukou oproti mojim vlasom chytila som jej ju a dala dole, aby to nemohla urobiť. Je to pravda, je s tým oboznámená, čo som zač, takže to vážne jej problém aj je. "V poriadku, ako chceš."  Odpovedala som v krátkosti. Nedozvedela som sa, kam ide ale časť cesty máme spoločnú, takže to znamenalo, že onedlho si aj tak pôjde po svojom. "Nie ďakujem." Odpovedala som zasa jednoducho na jej ponuku, ktorú som musela odmietnuť. Také majestátne zviera som nemohla zneuctiť tým, žeby som sa na ňom vozila aj keď je pravda, že ak by mi zašibalo schopná by som toho bola. Odpoveď, ktorú mi tentoraz poskytla na moju otázku mi naozaj nestačila ale vyzeralo to tak, že mi asi ani ona sama nevie vysvetliť odkiaľ je. "Zvykla som si." Nechápala som odkiaľ môže vedieť, že to mám stiahnuté ale neriešila som to. Predsa len naše cesty nebudú dlho spojené a rozjídu sa aj keď by sa mi asi hodilo o jej schopnostiach zistiť niečo viac, ak by som proti nej niekedy bojovala. Keď vykročila vykročila som aj ja ale pokračovala som v chôdzi, lebo som tade mala namierené aj ja sama. Neviem, čo zamýšľala ale so mnou si asi príliš neporozpráva, lebo ukecaná som nebola. Možno ak by bola moja blízka kamarátka bolo by to niečo ale ja som žiadnych nechcela.

"Divná? Vážne?" Že práve niečo také hovorila ona ma pomerne prekvapilo viac aj keď je pravda, že som divná bola ale v niečom inom, než v tomto. Keď si vyhupla na to svoje roztomilé zvieratko zapozerala som sa naňho ale to netrvalo dlho a radšej som dávala pozor na cestu. "Zo zeme železa." Odpovedala som jej. Nevadilo mi, že sa pýtala aj tak som jej dokázala asi na všetky jej otázky odpovedať. Šli asi o niečo rýchlejšie, ako som šla ja, preto som ju videla od chrbta zo zadu. Wau... Tentoraz som ju obdivne sledovala a porovnávala. Našťastie, ak by sa otočila nezabudla by som svoj pohľad namieriť niekde inde, aby si nevšimla, že som ju pozorovala.

"Je to pomerne dobré a niekedy sa nemusím starať o zbytočné zbrane, ktoré na mňa letia." Prezradila som jej aj ja. Mňa to nespomaľovalo vôbec, lebo na ženu som mala naozaj obrovskú silu. Potom sa otočila smerom na mňa a prezradila mi o sebe naozaj pomerne dobrú vec, čo by som ja na jej mieste neprezradzovala.

Tak troška som sa v duchu hanbila za to, že vedela o tom, že som po nej pozerala. Ale nedala som to na sebe poznať.
"Na akom princípe to tvoje videnie funguje? Čo to je vlastne zač? Dá sa to obísť?"
Neverila som, že mi na to odpovie pravdivo ale nemala som sa jej čo iné opýtať. A ak by mi to povedala popravde toto bola jedna z vecí, ktoré ma zaujímali.

"Nuda? Možno hej ale bola som vychovávaná niečo také nosiť. A toto je ženská verzia brnenia." Ako niekto, kto bol vychovávaný u samurajov to bolo niečo úplne normálne. "Možno ťa raz aj ulovím." Prehovorila som a mala som sto chutí jej ten jazyk chytiť ale našťastie som tak neurobila.

Zvuku? Hmm zvláštne, ak to je na princípe zvuku, to by ma musela vždy počuť ale to by malo slabinu. Začala som v duchu polemizovať no potom som sa otočila tvárou od nej, keď povedala tú poslednú vetu. "Je to inak, ako to vyzerá." Nebývala som príliš hanblivá ale toto ma tak trocha dostalo. Vážne som nečakal, že vie, že sa pozerám.

"Neviem, či by som to nazvala podobným ale dajme tomu." Nemalo príliš veľkú cenu tomu odporovať. "Neboli to úchyláci ale samuraji." Opravila som ju, nemala som rada, ak niekto rozprával takto o niekom, kto ma vychoval nebolo to vôbec slušné ani vhodné. "Hmm uvidíme po love, čo povieš potom." Toto bolo povedané ešte chladnejším hlasom, ako normálne. Určite sme to každá myslela inak.

"Ja som pozerala na tvoje vlasy a nie na pozadie." Povedala som jej vlastne k tomu môjmu pohľadu, predsa len mala krásne a o niečo dlhšie vlasy, ako som mala ja. Aj keď také čierne a pevné vlasy sa tiež len tak nenájdu. "Nie ďakujem." Kto vie, čo by v tom jedlo mohlo byť, takže som to radšej odmietla.

"Presne tak." Nemala som na to čo viac povedať a na ospravedlnenie som nereagovala ale bola som rada, že to urobila aspoň trochu som si o nej mienku zlepšila. Potom začal hovoriť o tom, žeby som ju neporazila. Nevedela som, aké má schopnosti ale bola som si istá, žeby som jej bola ťažkým súperom ale teraz som nad tým rozmýšľať nepotrebovala. V bingo knihe nebola a nemala preto žiadnu cenu. "To aby som ťa s tvojho myslenia časom vyviedla, čo?" Opýtala som sa jej aj keď to bola skôr rečnícka otázka. Teraz som aj tak nebola vo svojej plnej sile. Mala som sa stále čo zlepšovať.

Keď povedala, že či som myslela krajinu pozrela som na ňu tak trocha neveriacky. No už som vedela odkiaľ je takže som to chápať mohla ale skôr som si myslela, že si zo mňa robí srandu. "Myslela som tvoj zadok." Oboznámila som ju s tým, čo som vážne myslela. Aj keď je pravda, že som nemusela. Keď sa ma opýtala poslednú otázku tak som sa nad ňou musela zamyslieť, lebo som akosi zmenila názor. "Najradšej by som šla do nejakej dediny s ktorej by som si vypýtala nejakú misiu, ktorú by nemohli robiť ich ninjovia, lebo potrebujem peniaze." Vlastne ani tentoraz sa nedozvedela kam som vlastne naozaj chcela ísť.

"Toho som si vedomá už popredu." Povedala som jej a moja nálada sa pomaly ale iste začala meniť. Počula som šepkanie, šepkanie niečoho, čo mi hovorilo, aby som urobila ...  "Je v celku v pohode." Odpovedala som jej na tú otázku o jej pozadiu.

"Nie. Tú, ktorú som myslela ja to sú také, kde sú taký, na ktorých by sme nemali možno ani mi dve do kopy." Hovorila som o Kagech, ktorí v dedinách žili. "Je to obmedzujúce ale tu bez nich nič nedostaneš. Čím viac penazí máš tým si toho môžeš viac zobrať, teda kúpiť." Po týchto slovách som ale po nej z ničoho nič skočila s otvorenou náručou. Ak sa tomu nevyhla tak by som ju rukami objala a spravili by sme na zemi kotúľ. Dávala som si pozor na to, aby som bola na vrchu ja a sedela na ja. Nezvaný hosť v mojej hlave zasa vyvádzal a ja som, ako poslušný pes urobila, čo po mne chcel.

Vycerila som na ňu svoje zúbky doprevádzané šialeným úsmevom na tvári. Naklonila som sa nad ňu a obomi svojimi rukami som chytila tie jej a držala ich nad hlavou. Pozerala som jej do oči s pomerne malej vzdialenosti. Môj pohľad bol taký hladný, no kto vie po čom. "Vskutku zaujímavé." Pritlačila som silnejšie jej ruky, ak by sa chcela niekam pohnúť. "Najradšej by som ťa roztrhala ale nemám ako." Rozmýšľala som nahlas a pri tom som sa tvárou odtiahla no len tak, ako mi dovolili moje ruky. "Čo keby som ťa dohrýzla?" Zaujímavá no nedostatočná predstava, maximálne by som jej musela prehryznúť krčnú tepnu ale to by nebola zábava, no ja som sa k nej zasa začala približovať  nebezpečne blízko mojimi perami k jej ušku.

Do toho jej uška som jej zahryzla pomerne silno po kým som na jazyku neucítila krv ale hneď po tom stisk ustal, takže som jej ho ani neprehryzla ale vytvorila sa jej tam malá ranka, ktorú som olizla jazykom. Zrazu som sa začala šialene chychotať. Šialene ale pri tom radostne, ako malé dieťa, ktoré rozbalilo svoj darček pod stromčekom. "To je málo... málo, naozaj nepostačujúce množstvo krvi." Po týchto slovách som sa zasa odtiahla a pozerala jej do tváre.  Nebola by to veľká sranda, ak by som jej hneď zahryzla do krku, preto som rozmýšľala do čoho by som si mohla kusnúť.

V tom som sa zasa chytila záchvat smiechu z neznámych príčin. Stále som ten smiech tlmila a nesmiala som sa úplne na hlas, no nezvládala som to, takže som priložila hlavu na jej hruď a stále sa smiala. Určite to so mnou jemne natriasalo, no to po chvíli ustalo. Ostala som tak a počúvala som tlkot jej srdca. "Bum... bum... bum." Zrazu som mnou trhlo a zasa som mala hlavou vo vzduchu. Zvláštne a nepredvídateľné pohyby, kto vie, prečo som sa tak správala. "Krásny zvuk, bola by škoda ho umlčať." Prehovorila som smutňučkým hlasom a hneď na to som prehovorila skôr takým šialeným. "Väčšia škoda by bola, ak by som nemohla zafarbiť okolie tou červenou." Zvláštne, že som ju ešte nezabila, len som sa hrala, zatiaľ.

"Teraz vyzerajú ešte krajšie." Taký pekný červený fliačik na jej vlasoch mi vôbec nevadil, skôr sa mi to páčilo ešte viac. Obvinila ma, že som klamárka! Nevedela som, prečo si to myslí ale mohla som ju s toho okamžite vyviesť. Zamrvila sa a ja som sa teraz nepohla, len som čakal, kým sa prestane hýbať. Ten jej pohyb vo mne vyvolal zvláštne pocity vzrušenia, chcela som ju roztrhať ešte viac!

Popravde som sa mohla zdať, ako keby som bola otupená, lebo moje správanie to poukazovalo. V tomto stave to tak aj trocha bolo, lenže to bolo vždy iné. Najhoršie to je, ak dôjde k akejsi symbióze, kde neznámy hosť zavrie z vnútra dvere, v tedy sa z neho stáva démon a tým démonom sa stanem ja sama. V takom stave som najnebezpečnejšia, lebo nielenže mám jasné myslenie ale taktiež som chcela prelievať krv ale nech jej je čo najviac. Keď mi začala hovoriť o to, aké následky by to malo vážne by som teraz s toho bola smutná. "Tak to urobím, až keď sa nebudem chcieť hrať." Povedala som značne rozhodnute no v tedy som sa naklonila k jej kľúčnej kosti do ktorej som ju hrýzla ale slabšie, ako predtým, bol tam len otlačok zubov. Hneď potom som zahryzla zasa ale vedľa toho otlačku, ktorý bol tentoraz lepšie vidieť, lebo som zahrýzla ešte silnejšie. Bol už jemne podliaty krvou. V ten moment som zahliadla s blízka jej pery, lebo som zdvihla svoj zrak. Nebezpečne som sa zazubila a presunula som svoju tvár nad tú jej.

Ešte v tej dobe, keď som takto prvý krát zdivočela sa vo mne odohrával urputný boj zo sebe samou. No je to nekonečný boj a nikdy nieje možné povedať, kto vyhráva. Ešte nikdy sa ale nestalo, žeby vyhral neznámy hosť na plnej čiare. Mala som chuť ochutnať tie jej pery a poriadne jej ich do krvi dohrýzť ale moje telo začalo slabnúť a ja som strácala silu v rukách ale nie len v nich ale v celom tele. Snažila som sa tomu odolať ale pomaly ale iste moje telo padlo na to jej. Vedela som, že to spravila ona ale vôbec som nevedela, ako a ani som netušila na ako dlho to je a či som vôbec schopná to nejako zneškodniť sama. Takto bezmocne som sa necítila už dlho ale vôbec sa mi tento pocit nepáčil. Popravde som ho rovnako nenávidela, ako zraniteľnosť. Neprehovorila som ale na hlas, lebo som z vnútra zatiaľ len vrela.

Ja som o tom rozdieli vedela tiež ale kto by to otvorene priznal, že je slabší? Ja som si ale vďaka tomu mohla vytvoriť prehľad o jej schopnostiach aj keď som vlastne nevedela, ako by som sa im mala vyhýbať. V tom ma zobrala na ruky, no aj keby som chcela nejako protestovať, nemohla som. Počúvala som proste každé jej slovo a v mysli som si proste myslela svoje. Ucítila som zrazu úľavu a vedela som, že tá jej technika prestala pôsobiť. Schúlila som sa do klbka a ostávala som pri tom ticho. "Brnenie môže ostať na svojom mieste, ako je." Prehovorila som prvý krát. Potom som prehovorila zasa. "Nemáš mi, ako zabrániť v mojom pohybe a je len na mne, čo urobím alebo ma chceš sledovať?" Predsa len spomínala, že sama niekam ide a ja som nemala záujem ju nasledovať. Možno som za svoj život zabila zopár ľudí v nepríčetnosti ale niečo také mi znemožniť nemôže, zbláznila by som sa z toho. "Bude lepšie, ak ma necháš a ja si pôjdem svojou cestou." Povedala som môj verdikt na koniec, viac som toho povedať nechcela. Už keď som ju stretla som sa ju snažila ignorovať a ísť si svojou cestou ale ona mi to znemožnila a ja som sa neudržala. Teraz som možno bola schúlená v klbku a neznelo to presvedčivo ale myslela som to úplne vážne.

"Chodím takto pomerne dlho a žiadne problémy nemám." Oboznámila som ju zo známym faktom. "Ty si zažila len tie najlepšie stavy, nie vždy tomu budeš schopná zabrániť." To bola jedna s vecí, ktoré som jej nechcela povedať ale začínalo mi to byť aj tak jedno. Vážne mi ale malo dopnúť, že chcela ísť so mnou a vlastne ani nevedela, kam ide a teraz som sa proste viezla. Vôbec ale vôbec ju nechápem.... Nechápala som, prečo to robí. Pozná ma ani nie pár hodín. To čo teraz ale hovorila ma popravde bolelo, ako keby som už o tom sama dobre nevedela a nežila tak už veľmi dlhú dobu. Od kedy som odišla z chrámu bola som sama, stále. Snažila som sa vyhýbať ľudom ale potrebovala som aj z niečoho žiť ale neje to ľahké. "Keď človek príde o všetko, nezáleží mu na živote, smrť sa mu potom začne sama vyhýbať." Možno nevedela o čom hovorím ale proste túto vetu som jej povedať chcela. "To, že nebudem mať nič s toho, čo si vymenovala tak s tým som už zmierená. Tak či tak ostanem sama." Znela som ľadovo chladne no vo vnútri som krvácala, nikto sa s niečím takým nemôže zmieriť. Myslela som si, že som už voči týmto emóciám imúnna a zvládala som ich potlačiť ale necítila som sa príliš dobre. Vôbec, prečo mi to hovorila?! Ja som bola spokojná keď som na to nemyslela. Teraz mi na um prišli zasa tie myšlienky typu, prečo ja musím byť tá "iná". Utvorila som doslova zo seba to klbko a privrela som oči, snažila som sa vypudiť z hlavy všetky myšlienky.