Odlehlé pláně

Trvalo to naozaj dlho kým sme sa konečne po naozaj dlhej dobe dostali až sem. Boli to presne dve týždne od momentu čo sme opustili dosť nechutný skrytý vchod pre pašerákov, a vydali sa tak na stopu podivínov v bielich plášťoch. Neudialo sa toho až tak veľa, nič čo by malo veľký spád na priebeh sveta alebo čo by upozornilo na náš príchod, teda nie vo svetovom meradle. Ale Hakuei, tí určite po chvíli zistili že sa niečo deje, keď sme konečne po dlhej dobe po cestách narazili na vidiek, kde sme automaticky podľa informácií dokázali nájsť toho správneho chlapíka. Ten nám ochotne vypovedal všetko, nevynechal takmer nič a po krátkom lámaní kostí v tele, ostalo jeho telo samotné vystavené ako varovanie pre skupinu ktorú sme hľadali. Bolo mi jasné že ich tak ľahko nenájdeme, pochopil som že si musia nájsť nás. A odkazom, skrvaveným, zničeným a mnou podpísaným, odkazom ktorý som im nechal uprostred námestia, ich človeka, som ich dosť jasne varoval o mojej prítomnosti.

Avšak, už to boli dve dni čo som cestoval sám, Sadao sa vydal inou cestou, a keby niečo vždy som mal jeho zrkadlo a stopovač ktorý by mu pomohol ma nájsť. Tušil som že niečo nájdem, a tak ma kroky zaviedli až sem, na odhalené pláne, na obrovské a široké otvorené priestranstvo, kde som na konci jednej z ciest zastavil a rozhliadol sa. Ostal stáť, ticho vo vetre sledujúc okolie. Neverim som že niečo tak rýchlo nájdem, ale tušil som že niečo tu bude. Nevedel som odkiaľ, niečo vo mne to hovorilo. Niečo tu bude. Presne ako povedal náš "odkaz pre Hakuei", toto sa malo stať osudovým miestom pre nich, prvý nátlak a prvý úder voči nim.

Napriek tomu aký chlad som pocítil na chrbte, ostal som pevne a pokojne stáť bez jediného náznaku prekvapenia, v momente čo sa objavil ďalší herec na javisku. Ani brvou som nemihol, všetko čo som urobil bolo len krátke ukončenie zvedaváho pohľadu ktorým som nehal po okolí, než mi pohľad pristál práve na ňom. Napriek všetkým pocitom, som v ňom spoznal Bakiho, jedného z mála vymáhačov dlhov ktorý dokázali svoju prácu odviesť vynikajúco. Sám som sa na chvíľu zamyslel, prečo niekto ako on, koho práca vymáhača naozaj bavila skončil práve u týchto namachrovaných a doktorov kopírujúcich vandalov, nejavil som ani len malý záujem o jeho osobu. Chvíľku pretrvavájuce ticho som nakoniec prerušil práve ja.

"Som tým známy.." Bola jediná uštipačná poznámka ktorú som zo seba dostal, kým ma neumlčal svojým návrhom. Už Bakimu sa zdalo že nad tým naozaj premýšľam, mne však už v momente kedy som sa im vydal na stopu bolo všetko jasné. Totižto, možno sa to zdalo ako samochvála, a tá väčšinou končila naozaj zle, ja som si svoje limity a svoje schopnosti dostatočne uvedomoval, preto som si bol jasný že on sám sa na moje hranice dostať nemôže. Tvrdý výraz do ktorého šľahal studený vietor sa nechcel ani len pohnúť, kým sa moja hlava nepohla. Do súhlasného prikývnutia nad jeho návrhom.

Šlo si na mne všimnúť že mi šlo o čosi viac ako len o jeho zmätenie. Bolo okamžite jasné, len čo sa otočil ku mne chrbtom že som svoje slová nemyslel až tak vážne. Jedno mu mohlo napovedať, a to že vďaka plášťu som mal už dávno aktivovanú na rukách techniku. Jedna však bola naďalej skrytá, zatiaľ čo pravá útočila na Bakiho. Zozadu, nepripraveného v úmysle mu pomocou spevnenej kože vďaka Dotonu preraziť hlavu. Nečakaný a rýchly útk do jeho slepého miesta, bolo mi však jasné že niečo také dokáže tento obávaný vymáhač, vyblokovať.

"To si si naozaj myslel, že niečo také príjmem? Pridať sa k vašej bande?" Schválne som zvýraznil slovo banda. Už z toho bolo jasné, že napriek mojej subjektivite, mi tento celý ich podivný "klan" liezol na nervy. A to bolo avšak zapríčinené z otravného hľadania aspoň náznaku po ich existencii. Nemal som však proti nim nič, už tak to mohol cítiť z hlasu. Necítil som nenávisť ani otvorené nepriateľstvo, boli môj kontrakt a ja som ich mienil dostať za vyslúženú cenu ktorú mi sľúbili. Potreboval som sa dostať hore a oni boli začiatok tejto cesty.

TAKAHANA

Očakával som komplikácie. Nečakal som že by poslali proti mne len jedného z nich, keďže určite o mojich schopnostiach, teda aspoň tej časti ktorú som chcel aby vedeli, niečo už počuli. Takmer som až dúfal že sa tu objaví viac ľudí, pretože o to väčšia to bude predsa zábava a bojovať proti presile, to bolo niečo čo som nezažil už naozaj dávno. Výbuch ktorý ale prišiel z kvetín podo mnou, mi taktiež dostatočne poskytlo moment, pri ktorom sa niečo stratilo. V tento ale okamih, už väčšinu môjho tela pokrývala práve spomínaná technika Doton Domu, pomocou ktorej som dokázal vyblokovať väčšinu škôd ktoré napáchala. Nebol som tak pomalý, aby som si horiacich kvetín nevšimol už v momente kedy technika začala, stačil rýchly odraz od zeme do vzduchu kde už technika nemohla napáchať až tak silné poranenia, a následná obrana kože mi dovolila dostatočne pokryť ohnivý útok, ktorý mi spôsobil minimálne zranenia. Dopadol som na zem, odskakujúc dozadu a snažiac sa vyhnúť väčšine kvetín, som sa zastavil v polokombate, ukazujúc im moju pravú ruku skamenenú ako cesta na ktorej som práve stál.

"Cítim sa výnimočný, že ste proti mne dokázali poslať dokonca dvoch. Nie že by som proti vám niečo mal.." Začal som rozprávať tichým hlasom po dopade. Naďalej som držal svoju tvár kamennú, aj keď útok ktorý práve predviedla neznáma ma dosť prekvapil. Tentoraz sa ale ukázala, dokonca odhalila aspoň časť svojich schopností čo mi dovolilo aspoň na teraz si vydýchnuť a dať tomu čas.
"Ale je na vás vypísaná dosť veľká odmena. Niekto vás chce mŕtvych.." Dokončil som, čím som dostatočne odhalil svoje plány. Nepociťoval som k nim nič, okrem možnosti ľahkého privyrobenia si. Tentoraz to ale bude o niečo ťažšie a nemienim urobiť hlúposť, aby som podcenil svojho súpera. Pohľad som stočil k miestu, odkiaľ sa ozval ženský krik. Podľa všetkého v boji na blízko bude ľahšie dostihnuteľná práve ona.

Na javisku sa objavil nový člen ich podivnej skupiny, a čoraz menej ma prekvapovalo ich vystupovanie. Tým že ma prišli zabiť v takom peknom počte mi len znova zvýšilo ego, a možno práve preto som vôbec nedokázal zaregistrovať ako Baki vyrazil do svojho dosť podivného, dalo by sa povedať až naozaj riskantného útoku. Avšak, napriek tomu aké bolo vôbec len nebezpečné sa priblížiť k súperovi o ktorom viete naozaj málo, vydaril sa mu a jeho ruka prenikla cez moju hruď. Prekvapenie, to mi mohol zahliadnuť v očiach keď som sa po chvíli otočil k nemu. Patril som k naozaj rýchlym ľuďom, avšak tento útok mimo môjho zorného poľa som vôbec nemal ako vyblokovať. Aj keď sa dostával cez kožu ťažšie, ako bol doteraz zvyknutý, ruka prešla hruďou. A prerazila všetko čo jej stálo v ceste. Tento smrteľný útok, dopadol dobre.

"Tak potom nikomu nebudete chýbať.." Zdanlivo som bol mŕtvy, Baki než vôbec ale stihol nejako zareagovať, pohliadol znova do mojich očí ktoré som po jeho údere zavrel, tentoraz otvorených. Neprejavoval som ani najmenší náznak smrti, akoby mi ani neprebodol srdce napriek tomu že jeho rez bol čistý a perfektný. Istotne ho robil naozaj veľa krát, práve preto musel ostať prekvapený. Ale namiesto toho aby sa mohol vôbec pohnúť, pocítil že mu niečo drží ruku. Niečo.. mu držalo ruku v mojej hrudi a on ju nedokázal za žiadnych okolností vytiahnuť. Po chvíli ale mohol pochopiť, čo sa stalo a to v okamihu keď sa z môjho chrbta vydrala na povrch.. postava. Nedalo sa to nazvať postavou, bol to podivný čierny chumáč nejakých nití, ktorá mala na sebe masku, presnejšie tmavomodrú. Až teraz mohli pochopiť, informáciu ktorú získali. Nech ma vždy zasiahli smrteľne ako chceli, nikto ma ešte nezabil. Zistili moje tajné Kekei Genkai, to koľko krát ma musia zabiť a taktiež to, že maska ktorá práve otvorila ústa, vypálila priamo na svojho súpera techniku Rainton: Gian. Baki sa nemohol pohnúť, nemal ako, pretože nie len nite, ale aj moja pravá ruka držali jeho telo spútané, tak aby ostala ruka v mojej hrudi. Pretože len čo vytiahol ruku, zahliadol ako nite totálne obklopujú celú jeho ruku, držia ju a napriek jeho sile mali schopnosť ho udržať, podporované mojou rukou stále potiahnutou technikou dotonu. Raiton, patril k najprieraznejším technikám a táto stačila nato aby prešla jeho brnením a uškvarila ho zvonku. Udialo sa to tak rýchlo.

Zaplatil som za svoju aroganciu ako ešte nikdy v živote. Ešte nikdy sa nestalo že by mi dokázal vôbec niekto zničiť naraz 2 srdcia bez toho aby sám pocítil následky. Až teraz som pochopil ako som pocenil svojho súpera, na naozaj veľkú úroveň. Pretože Baki, napriek tomu koľko som toho o ňom vedel, skrýval veľa tajomstiev a jedno z najväčších bola jeho sila ktorú doteraz len málo krát ukázal a práve z toho dôvodu som o tom nemal žiadne informácie a nechal som sa tak ľahko prizabiť. Dve srdcia v krátkom intervale ma ale dostatočne nabudili nato, aby som dokázal v krátkosti zistiť v akej kaši som a ako sa z nej približne vyhrabať.

"To bolo dobré.." Prehovoril som, napriek tomu bolo ešte dve moje srdcia pevne skryté pod mojím zovňajškom, a nakoniec tretie ale už odlúčené od tela. Ešte stále som mal tri srdcia a on už bol vlastne v tomto momente porazený, pretože v okamžitom dôsledku aj on sám pocítil niečo podivné. Najprv ostrosť v nosných dutinách kam sa dostávala kyselina, a následne povzbudnená silou vetra zisťoval že aj keď sa ku mne priblížil v čom bol naozaj dobrý, možno tak aj urobil chybu. Jeho železo sa netopilo ale oslabovalo, korodovalo. Kyselina nemala práve najlepší účinok na jeho telo nehľadiac nato že bola samotne zosilnená vetrom a napokon, dýchacie otvori boli naďalej otvorené a kyselina ktorá doteraz bola tak tenká že ju nešlo ani vidieť, tentoraz prerástla až v celkovú hmlu ktorá nás oboch zahalila. Dokázal som použiť viac techník naraz, to bola moja hlavná sila o ktorej takmer nikto doteraz nevedel. Moje vylepšené KG mi dovoľovalo využívať v jednom tele viac techník. A tie práve Baki pociťoval. Takto zadarmo sa nenechám dostať!

Nepochybne šlo vidieť, že ja sám som pochopil svoje chyby a jasne som si uvedomil ako ma moja arogancia takmer dostala do úzkych, a možno takmer prizabila. Vedel som plánovať dopredu, a možno to ma práve v tejto chvíli zachránilo od zdánivého konca. Už len Bakiho útok mohol byť pre mňa konečný, bol schopný zničiť mi všetky srdcia naraz ale našťastie sám urobil to čo som mal v pláne, donútil som ho vzdať sa svojho plánu nechať vo mne zabodnutú časť tela a odsekávajúc si ruku ustúpil. To mi pre túto chvíľu stačilo pretože v tom momente ako svoje telo odniesol čo najďalej, pocítil som príval novej čakry a aj keď kyselina nebola schopná zredukovať všetken výbuch, na niečo sa zmohla, preto nebol tak extrémny. Avšak, predsa len som nebol schopný sa ako brániť, moje doton srdce bolo zničené.

Miesto kde sa doteraz vznášala dosť hustá hmla nebezpečná pre väčšinu ľudí ktorý by v nej ostali pridlho, teraz nahradil hustý čierny dym ktorý zahalil celé okolie, v ktorom som sa nachádzal ja v dosť veľkom okruhu. Nehľadiac nato, techniku ktorá použila napriek redukcii bola naozaj deštruktívna a ak by ja sám som nezareagoval dostatočne rýchlo, umrel by som. Pretože len čo po chvíli dym ustál, mohli si všimnúť podivnú ľadovú stenu, ktorá obklopovala celé moje telo, ktoré ale nebolo cez hrubosť ľadu vidieť. Aj oni pocítili aká je zima, a ako sa napravujú diery ktoré stihli útočiaci vytvoriť. Technika Hyotonu, už druhé Kekei Genkai ktoré som dokázal použiť v tak krátkom intervale v obrovskej rýchlosti. Avšak všetka moja pozornosť sa teraz obrátila na ruku v mojom tele ktorú som mienil spoza obrovskej vrstvy ľadu odstrániť.

Už v okamihu ako sa mi niečo pohlo pod nohami, pochopil som že sa nachádzam naozaj v obrovskom probléme. Nečakal som že bude schopná tak efektívne prepracovať svoje postupy, a ešte dopredu niečo pripraviť. Nepatril som práve k najväčším géniusom tohto sveta ale vždy som si dokázal nechať niečo v rukáve čo ma vždy zachránilo, tak ako v tento moment kedy sa začali mi priamo pod nohami víriť kvety a začali mi oblizovať samotné nohy. Avšak ja som mal ešte jednu vec, a to ruku tajne ukrtú pod zemou, s ktorou som mal v pláne bojovať, avšak táto situácia si vyžiadala aby sa okamžite spojila s telom. Prerazila dierou a okamžite ma za plášť vytiahla z tejto kaše, tohto uzavretého pekla. Zachránila ma na poslednú chvíľu pretože ja samotný som už cítil ako sa lístky približujú k telu a začínajú ho paralyzovať.

"Kirigakure no jutsu.." Ozvalo sa a hmla ktorá doteraz ozdobovala len maličké územie sa rozlíšila. Takmer okamžite ako som vyletel z kopule som vyskladal pečate a použil techniku skrytej mlžnej aby som sa zakryl a skryl svoju prítomnosť. Netušil som či sú senzibily, ale dosť som pochyboval že ma dokážu obaja vystopovať a hmla aspoň na chvíľku dokázala zakryť moju prítomnosť aj pred senzibilmi. Tentoraz som ale všetku pozornosť upriamil len na jednu osobu ktorá ma najviac ohrozovala. Pečate padli a na mieste kde som stál, sa zrazu objavili tri zdroje čakry.