Odlehlé pláně

V túto chvíľu som mal ako tak malú šancu všetko to obrátiť proti nim. Urobil som naozaj osudovú chybu ktorá ma takmer zabila, avšak hlupák som nebol a tak som sa vedel poučiť nie len z chýb ale dôkladne analyzovať súperove techniky a ich štýl boja aby som vedel ešte lepšie reagovať na ich útoky. O Bakim som si len potvrdil moje teórie a tá nová neznáma, všetko do seba krásne vďaka tomu zapadalo. Teraz som mohol poriadne zaútočiť naplno bez strachu že by som o niečo prišiel. Zaútočil som na to čo ma mohlo najviac ohroziť, alebo mi najviac pomôcť v boji ak by som tú osobu odstránil.

Okolo neznámej sa vytvorili podivné ihly. Áno, mala možno nejakú tú obranu voči mne, avšak aj ona pocítila ako sa dve podstaty spojili v jedno a snažilo sa ju to obísť, zatiaľ čo podstata samotná ostala stáť na mieste neďaleko nej. Tie ihly boli vodnej podstaty a bolo ich oveľa väčšie množstvo ako kvety ktoré sama používala. A v tom momente udreli, zo vzduchu zaútočili priamo na sovjho súpera. Bol som však majster v tom že dokážem používať viac techník naraz, teraz som zaútočil naozaj len jednou technikou?

Predovšetkým v tejto chvíli bolo jasné v akej situácii sa nachádzam. V dosť biednej, pretože moje skúsenosti s Genjutsu sa rovnali naozaj nule. V tejto chvíli, okamžite nato ako ma chytila sa dalo povedať že som bol v naozajstnom probléme. Nedalo sa však pochybovať o tom, že som patril k jedným z ľudí, ktorý dokážu naozaj pohotovo reagovať na vzniknuté situácie, a to hneď v momente kedy som stratil niť a pochopil že sa nachádzam v Genjutsu. V tom momente kedy vybuchla jej technika a miesto zavalil ešte väčší dym, tento raz oveľa viac hustejší a väčší, sa karty obrátili a hru som začal hrať ja. Bolo okamžite jasné podľa výkriku, ktorý po chvíli začal, že som sa z Genjutsu dokázal vymaniť, ale to predsa nebolo možné.

Bolo nepochybne jasné že mojou silnou zbraňou bola aj takmer nulová šanca na moje zabitie. Tentokrát som ale šiahol na to najhlbšie dno a nechal padnúť tretie srdce patriace katonu. Ale ako som sa dostal z Genjutsu? Jednoducho som si srdce v hlavnom tele odstavil. Nechal zabiť. V tom momente ako sa to stalo, som prišiel v hustnúcej hmle o život ale ona to ani na chvíľu nepocítila, predsa len zo mňa vyžarovala ešte čakra, kvôli istej veci vo vnútri mňa. A tak nemohla identifikovať čo sa stalo a nemohla nikoho upozorniť včas. Tým že som si odstavil srdce, odišiel aj celý môj nervový a čakrový obeh, všetko sa zastavilo a ja som na malý moment umrel. Stačilo si ale vrátiť srdce do tela, srdce patriace vetru, a moje telo okamžite nabilo. Tentoraz ale pevne silné, sa pohlo neuveriteľnou rýchlosťou, a prv než stihla zareagovať sa ozval krik.

Mojím cieľom už od začiatku bol totižto Baki. Nemal som v pláne útočiť na ňu, bolo to v túto chvíľu trochu ťažší krok. Prečo by som predsa sa len namáhal, keď som mal pred sebou tak ľahký cieľ. Baki bol zranený, stratil aj keď nie veľa, dosť krvi nato aby jeho reflexy neboli také aké boli doteraz, a keďže naďalej ostal v hmle, až teraz pocítil ako mu celé telo zvierajú nite. Ostal stáť, pevne spútaný a s dosť poškodenou oceľou na tele, prv však než stihol vyslať techniku na obranu, ozvalo sa hlasité.
"Kaze.. no.. Aiba.." Rez ktorý práve v tento okamih prešiel skorodovanou oceľou, nemohol zastaviť. Bol pevný a presný, prechádzal cez jeho najviac poškodenú časť. Bolo to pripravené na jedno, a to okamžité zabitie spútaného súpera bez možnosti nejako zareagovať na skutočnosť, že som v ohromnej rýchlosti jeho telo doslova presekol napoly.

Už práve v túto chvíľu bolo jasné, že som naozaj siahol na svoje dno. Avšak urobil niečo, čo ma skôr vyhecovalo ešte viac k tomu aby som vo svojom boji proti ich skupine pokračoval. Všetko bolo spôsobené jedným srdcom, po ktorom som tak bažil, po Dotone, jeho tajne skrytej podstate. Ruku som okamžite natiahol k jeho, všetky nite prebodli jeho telo snažiac sa vytrhnúť jeho srdce priamo z jeho hrude ešte zaživa ale sám som už mal na mále a nemal som až tak dobré reflexy a rýchlosť. Skončilo to samozrejme tak ako Baki na konci predpokladal, no ešte prv než umrel, chytil som pevne jeho telo a než stihol priamo predo mnou odísť z tohto sveta, prehovoril som.

"Nebol.. napriek tomu vás všetkých pozabíjam. Ani jeden z vás neostane nažive. Ešte pred nedávnom to bol len kontrakt, odteraz v tom bude toľko osobných vecí, pri ktorých sa nezastavím kým vás nezničím. Podzravuj smrť, ja sa k tebe nepridám dnes, ani zajtra. Bude to skoro ale prv uvidíš celú tú vašu všivavú skupinu.." Bol som trochu plný hnevu, ale zachoval som si chladnú tvár. Nepustil som jeho mŕtve telo, a napriek tomu v akom stave som bol, nechal som do seba vstúpiť aj posledné srdce, nenechávajúc ho niekde v bezpečí čo najďalej od ďalšieho súpera, ktorý teraz ostal fakt odkrytý. Chytil som Bakiho telo ešte pevnejšie a pomalým krokom som sa cez hustnúcu hmlu vydal smerom k nej, pomaly sa blížiac k svetlu kde sa konečne dalo dýchať. Tentoraz som ale šiel bez taktiky, s ničím, proste som prešiel dymovou stenou a jej pohľad padol po chvíli na mňa. Cítila tri postaty, a vedela že ja ich mám len dva takže som sem šiel určite s Bakim. Možno si na chvíľu myslela že som sa naozaj vzdal. Až keď som vyšiel, pochopila. Vláčil som za sebou mŕtve telo Bakiho, ktorého cítila len ako zvyškovú čakru. Bezcitne a neohrozene som ho hodil pred seba, neďaleko nej a pohľad mi padol práve na ňu. Stojac na mieste, nebol som blbý a sledoval kde šliapem aby som sa nenechal nachytať na nejakú jej pascu som tento boj už videl ako dostatočne vyriešený.
"Tak a teraz si pohovorme o tom kto skončil.." Nepočítal som už srdcia, už z pohľadu to videla. Nemienil som ju ľutovať, ani nič. Mienil som ju zabiť, roztrhať a zničiť. Aj keď som pocítil dno, ona bola na tom horšie. Končila s čakrou a podľa všetkého svoje eso už použila. Istý som si ale byť nemohol, preto som dával trochu pozor, napriek tomu som podľa postoja nemal ani najmenšiu pochybnosť o mojej výhre. Obe srdcia boli pevne schovaná poza moje nite, ktoré dokonale zašili späť moje telo a aj ona mohla konečne pocítiť niečo čo som pár krát cítil počas súboja ja. Pocit úzkosti z blížiacej sa smrti.

V túto chvíľu, napriek tomu ako neprejavovala city ani nejaké odhodlanie vzdať sa, čo by som jej aj tak moc neumožnil, mi to bolo naozaj ukradnuté a nevšímal som si nič okrem nej a jej možných techník s ktorými by ma mohla napadnúť. Avšak, aj ja sám napriek zlobe ktorú som teraz pociťoval som videl, že Hakuei je naozaj zvláštna skupina fanatikov, do ktorej by som sa naozaj nehodil. To čo robili bolo totálne mimo moje chápanie. Prekročil som teda Bakiho telo a zastavil sa sledujúc ako na mňa mieri jej technika.

"Fuuton: Atsugai!" Šiel som totálne full yolo modo. Vôbec som nepremýšľal nad nejakou taktikou, v túto chvíľu som si dokonca mohol dovoliť proste odrážať jej techniky silnejšími technikami ktoré som mal. Vietor ktorý som vyvolal bol viacnásobne silnejší ako to čo na mňa poslala, preto pre techniku nebol problém odraziť okamžite jej útok a ešte ďalej si drať cestu k nej, zastavujúc ju od možnosti vytvoriť tie pasce. Teraz bola vo väčšom probléme, pretože sama bola vo vzduchu kde nemala až tak dobrú akrobaciu a vyhnúť sa blížiacemu sa vetru ju bude stáť naozaj obrovské úsilie, pretože táto plošná technika bola enormne veľká, na jej pomery.

V tejto chvíli som už mal víťazstvo teoreticky v rukách. Bojovala naozaj statočne a udatne, ja som to však mienil ukončiť skôr než sa jej podarí zničiť ešte jedno moje srdce. Už podľa Bakiho slov som vedel že sa tu rútia ďalší členovia a dovtedy by som rád ukončil tieto súboje. Ak by ma dostihli s dvoma srdcami narobím viac ako jedným, a podľa všetkého som dúfal že sa im skôr vyhnem. Moja jediná prekážka bola práve ona. Neznáma predo mnou. A tá než stihla dopadnúť na strom a aktivovať svoju techniku, pocítila zovretie na hrdle.

Dával som si pozor na jej kvety a tím že mi odhalila, že sama o sebe vie pomocou nich tvoriť Genjutsu a teoreticky moju jedinú slabinu, pocítila teraz tvrdé následky môjho rýchleho boja. Nemienil som ju šetriť ani jej vôbec dávať šance na protiútok, pretože len čo narazila do stromu, moja technika nití sa prejavila. Odpojil som si ruku a tá obrovskou rýchlosťou chytila jej hrdlo, pevne skôr než stihla vykríknuť techniku, skôr ako ju aktivovať, snažiac sa v tej rýchlosti a sile jej rozdrviť hrdlo. A tým ju teoreticky aj zabiť. Tentoraz som išiel na istotu. V druhej ruke sa mi objavil kunai a bez váhania som vystrelil druhú ruku ktorá jej smerovala priamo na srdce. Vietor ju mal totiž len odlákať, mal zakryť môj pokus doraziť ju vlasným telom.

Nebola to však výmena 4roch sŕdc. Súboj ktorý sa práve odohral, možno nepatril k tým najdlhším, ale svojou veľkoleposťou určite zapĺňal vyššie priečky. Predovšetkým som však musel aj ja sám uznať, že útok, posledný útok pre ktorý položila svoj život bol naozaj obdivuhodný. Hodný spomínania. Kunai, ktorý som si vďaka Genjutsu nemal ako všimnúť zapadol presne do mojej hrude, presne na miesto kde som mal doteraz ukryté Suitonové srdce. To umrelo, umrelo takmer okamžite ako sa na ňom objavila bodná rana. To čo urobila, si zamapätám naozaj dlho, pretože to bol najmenej očakávaný ťah aký som mohol dedukovať. Zabila sa aby vzala niečo zo sebou. Odišla, ako pravý Shinobi. Avšak, bol koniec.

Netrvalo dlho a môj kunai prebodol jej hruď, avšak nie spôsobom aby jej poškodil srdce. Hrdlo, ktoré som doteraz zvieral, bolo úplne zničené a už jej doslova nebolo nádeje. Ja som však ešte chvíľu ostal stáť na mieste, snažiac sa chytiť dych. Moja čakra patrila k tým najväčším, ale tento súboj sa na mne podpísal. Zťažka som sa nadýchol, ruky som vrátil späť k telu a pomalým, pevne opatrným krokom som sa vydal k jej telu. Možno som jej naozaj chcel vzdať úctu, to tak však nebolo. Siahol som rukou k jej hrudi, a nite z bočných strán pevne vtrhli do jej tela, odkiaľ jej doslova vytrhli opatrne srdce, a to pomaly, naozaj majstrovsky, vložili do mojej obehovej sústavy. Štyri za dvoch sa rázom zmenilo na obyčajné tri, pretože okamžite ako jej srdce začalo biť, vrátila sa mi druhá podstata. Jej Katon. Postavil som sa. Niečo tu ale nehralo..

V momente ako opadla bariéra a tak odhalila nie len obrovský priestor, ktorý mi bol doteraz zakrytý, ale aj osobu ktorá po celý ten čas stála neďaleko a sledovala nás, som nahodil výraz, pri ktorom sa musela pozastaviť aj samotná približujúca sa postava. "Are you fakin kidding me?" Jednoduchý výraz ktorý jasne hovoril o všetkých mojich pocitoch ktoré sa vo mne uchovávali v tejto chvíli. Čakal som že na mňa pošlú viacerých, dokonca som očakával že sme príde ešte niekto, ale že to bude takýmto štýlom? Uvažoval som, či dokonca nespím. Mal som pocit že toto je len nejaý podivný sen v podivnom svete, po podivnej whiskey ktorú som donedávna chľastal v krčme.

"Koľkých z vás budem musieť ešte zabiť, aby ste mi dali pokoj?" Povzdychol som si, napriek tomu v akej naozaj biednej situácii som sa nachádzal, nebol som človek ktorý by preukazoval prehru. Pri mojej arogancii, vlastne nebolo nič zvláštne na tom ako som sa v tomto momente zachoval, pretože len čo sa dostatočne muž priblížil. Schytal. Maskovanec schytal plnú dávku. Pretože to čo sa tu odohrávalo, prestalo byť smiešne, a začalo to byť naozaj vážne. A tak som spojil všetko čo som ešte v sebe mal, všetkú čakru a silu v jednu jedinú techniku, spoliahol som sa v silu ohňa a vetra, naraz, v plnej sile, spoločná technika ktorá mala obrovský rozsah a teraz mierila presne na osobu predo mnou. To by mi mohlo poskytnúť dostatok času, aby som niečo vymyslel, ako ho poraziť. Nech už boli ľudia akýkoľvek, a nech by utekali ako chceli, nebol som typ ktorý by vzal nohy na ramená a utekal. Dokonca, som mal chuť kričať aby ich sem prišlo viac.

Videl som presne ako som priškvaril toho idiota, dosť dobre som videl ako oheň pekne opeká toho maskovanca. Ale namiesto toho aby som pocítil výbornú náladu z výhry nad ďalším súperom bez toho aby som stratil jediné srdce, o moje predposledné som prišiel. Nemal som ani tú najmenšiu možnosť zareagovať, moje telo už malo oveľa pomalšie reakcie, vďaka vyčerpanosti a nehovoriac o tom ako dobre zaútočil na môj slepý bod. Zdalo sa že je naozaj koniec, pretože v tak biednej situácii som sa totižto neocitol ešte nikdy. Nikto ma nedokázal obrať o viac ako 3 srdcia, a nikdy som nepocítil to čo teraz. Proti sebe som mal súpera, ktorý bol na vrchole síl, rovnajúce sa mne v plnej sile. A ja, totálne na dne. Bez sŕdc, bez elementov, bez ničoho.

"Asi ešte dosť.. zdá sa.." Prehovoril som potichu, ako odpoveď na moju vlastnú otázku a vykašľal som krv na zem priamo predo mnou, len čo technika skončila. Teraz som naozaj nevedel čo robiť, pretože mi už neostávalo ani poriadne veľa čakry, možno by som to uhral ešte proti tomu tretiemu ale bola úplne nulová šanca aby som porazil aj tú múmiu za mnou. Bolo to nemožné. Zvesil som sa na zem, kolená sa mi začali podlamovať a ja som sa snáď vzdával? Nie.. Aj sám súper za mnou pocítil že musí čo najrýchlejšie ustúpiť, ak to mal byť totiž môj koniec, bude to koniec hodný spomínania. Mal som v pláne vyvolať úplnú formu.
"Ešte sa môžete vzdať.." Prehovoril som potichu, keď nite vyrazili na súpera pričom sa ale skôr snažili ho donútiť vybrať katanu z mojej hrude a donútiť ho ustúpiť aby som mal aspoň ako takú šancu na nejaký posledný vzdor. Mal som posledné srdce, a v túto chvíľu som naozaj nevedel čo robiť. Ak ho naozaj až tak chceli, zadarmo som im ho nechcel dať.

V túto chvíľu, som ani sám nevedel v akej situácii sa nachádzam. Musel som si to naozaj v hlave zrekapitulovať, aby som dokázal pochopiť čo sa tu okolo mňa vlastne deje. Takže, prišiel som vlastne ako kontrakt, vyzabíjať pár členov podivnej organizácie Hakuei. Podarilo sa mi to až do momentu, kedy mi zničili takmer všetky srdicia len traja z nich. Avšak, čo ma dostalo bol práve fakt, že som sa ocitol spútaný v Genjutsu, jedinej techniky z ktorej by som sa teraz v žiadnom prípade nemal ako dostať, a vydaný im na milosť, ma začal jeden z ich vodcov, oblizovať po tvári, vodca v ženskej podobe a k tomu takmer nahá.

"Pocit? Bol príjemný. Znova loviť bandu blbcov, za ktorú dostanem zaplatené, to som naozaj dávno nerobil.." Nedokázal som ale povedať jednú vec, a to práve to, že pri súboji som vôbec nemyslel na odmenu ktorú mi poskytnú po príchode späť. Možno to však šlo vyčítať z mojej tváre, ten súboj som si užíval ako ešte nikdy. Ten pocit, kedy som mal vlastne moc nad životom iného, ale musel som si ho tvrdo vybojovať, bol naozaj na nezaplatenie. Chápal som že som bol vytvorený práve preto, moc ktorú som mal. Avšak moaj príliš tvrdohlavá povaha mi doslova zakazovala prikývnuť na jej slová. Nedokázal som to, musel som odmietať, vzdorovať. Neprijať. Aj keď som nemohol. Pretože len čo mi prešla po tvári, zatvoril som oči, a premýšľal. Už len tým že som nedokázal odpovedať, sa zdalo že sa pomaly lámem, avšak moaj tvrdohlavosť a odmietavý postoj bol jasným znamením že budem potrebovať viac ako len presviedčanie.

Už sa zdalo že sa dokážem z jej rečí vyhrabať. Naozaj, napriek tomu ako múdre boli jej slová, ako zneli naozaj pôvabne a boli dosť pravdivé až to bolo strašidelné, pretože, mala pravdu. Chýbala mi voľnosť, tá sloboda, to bolo čo som chcel. Chcel som si ju kúpiť za peniaze a moc, preto som sa vrátil k tomu čo mi ju dokázalo aspoň z časti získať. Takmer som naozaj podľahol a keď sa na mňa prilepila a dokončila svoju reč, keď som bol úplne ponorený v Genjutsu ktoré som prestával vnímať, bolesť zrazu prešla a všetko moje trépenie bolo fuč. Vyvalil som od prekvapenia oči. Tie sa teraz triasli, aký som bol prekvapený a zdesený zároveň. Nikdy som nedokázal prejaviť city, aj napriek tomu čo sa práve stalo, som vzdoroval. Aj oni pochopili ako mocný som Shinobi...

... "Mami..?" Jedno slovo, ktoré znamenalo moje úplne podvolenie. Ten moment kedy bolo jasné že ma dostali. V momente ako sa sformovala predo mnou matka, sa mi skotúľala slza z tváre. Prvý krát, mohol niekto živý, niekto kto to prežil, vidieť ma zlomeného emočne, citovo. Na dne. Hlavu som sklonil a s divne zvlhšenými očami som sledoval ako sa prepadám do zeme. Odovzdane a bez odporu. Nikto v tento moment nevedel čo sa mi preháňa hlavou, vedel som to len ja. Toto mal byť môj koniec, a ja som s úsmevom, šťastným úsmevom v slzách, zazrel ešte raz matku a odovzdal sa do rúk Hakuei.