Odlehlé pláně

Jej reakcie som už vidieť takmer ani nemohla, lebo som mala zatvorené oči. Aj keď povedala, že je to tým, že si to sama poviem ale keď sa nad tým zamyslí mala som pravdu ja. Kto normálny by chcel tráviť čas s niekým, kto sa ho môže pokúsiť zabiť bez výčitiek svedomia? Možno som nejaké výčitky mala ale tie vždy časom zmizli. "Som zvedavá ... " Povedala som potichu, ako keby som zaspávala ale pri tom ju stále počúvala. Na tú jej poslednú vetu som jej ale neodpovedala, vydala som len zo seba zvuk, aby vedela, že som ju počula. "Chmmm..." Aj keď by to nebola najhoršia predstava mať nejakého priateľa, vážne som to odmietala, predsa len nedokážem zmeniť svoje myslenie v sekunde a ani som to akosi ale v pláne nemala. Nestihla som si to ale ani sama uvedomiť ale vďaka tomu, že mi tu bolo teplo a ležala som v tejto pozícii, tak som aj takto zaspala. Možno to odo mňa bolo riskantné si takto zaspať ale tá veta, ktorú som jej predtým povedala musela hovoriť za všetko. K tomu tu teraz bola táto nová dievčina, ktorá mala zvláštne názory a nedalo sa jej zbaviť, takže som to riskla a nechala som to teraz na ňu.

Aj keď to vyzeralo, že som celú dobu spala pár krát som sa zobudila, lebo som mala slabé spanie ale vždy som zaspala. Dalo by sa povedať, že som bola "najnevinnejšia" keď som spala, lebo som v tedy nemohla nič zlé nikomu urobiť. Preto som cez noc nič nevyviedla ale mala som len pomerne zvláštne sny s nádychom nočnej mory ale na niečo také som bola zvykuntá, len som sa určite počas spánku pár krát mykla, či to rukou alebo celým telom.

Už bol deň a vyzeralo to tak, že Lili už bola hore. Ja som otvorila oči a pomaly sa posadila. Rozhliadala som sa okolo seba, aby som mohla identifikovať, kde sa nachádzam. Pozrela som smerom k nej a popriala jej dobré ráno, no spomenula som si na včerajšok a radšej som pozrela na sranu preč od nej. Bože....Vstala som a zobrala som si svoje katany, ktoré som si upevnila späť na brnenie. Cítila som sa lepšie, keď som ich mala u seba. Toto boli moje pravé priateľk po celú dobu môjho žitia mimo zem železa a nikdy ma ešte nesklamali.

Tej jej nálady som si všimla ale neriešila som to, predsa len nemohla mať aj ona stále dobrú náladu a hlave ešte ak tu mala mňa. Keď povedala, aby som chytala otočila som sa jej smerom a chytila som ten chlieb, čo mi poslala.

Chcela by som povedať, že nemám príliš hlad ale nechala som to tak, lebo by už bolo neslušné jej to vrátiť. "Ďakujem." Poďakovala som jej za to a pustila som sa doňho. Bol to pomerne zvláštny chlieb, bol iný, na aký som bola zvyknutá ale zlý nebol."Aj dnes ma budeš následovať??" Opýtala som sa jej a dúfala som, že si to rozmyslela.Ak nie aj tak som nemohla dlho vyčkávať a musela by som ísť po nejakú tú robotu. Aj keď som to mohla teraz brať tak, že aspoň na mňa dá pozor, aby som nič nevyviedla. Popravde som nerada chodila do dedín, lebo by som sa tam nemusela udržať.

Netrvalo dlho a aj ja som dojedla. Bolo to trocha suché ale s tým som už nemal čo urobiť. Zasa na mňa vyplazila jazyk a ja som len zakrútila hlavou. Všimla som si toho, že vytiahla šabľu, takže som tak trocha predpokladala, čo bude chcieť robiť. Preto som len priložila ruku k rukoväti katany. "Okey, tak začni." Povedala som a  zhlboka som sa nadýchla.

Zaujala som bojový postoj, trochu som sa rozkročila ale katanu som stále nechala tak, ako bola a nevyťahovala som ju. Predsa len u samurajov bolo umenie pri ktorom sa katanou dalo seknúť najvyššou rýchlosťou a silou práve pri vyberaní z puzdra ale to ona vedieť určite nemohla. Ja som nevedela bojovať nijak inak, len za pomoci týchto zbraní a svojho tela, takže som bola zvedavá, ako na tom je ona. Niekedy som ale snila o tom, žeby som sa naučila využívať aj ilúzie ale niečo také som nevedela, lebo som nebola shinobi, takže som sa to sama ani nemala, ako naučiť.

Bola som pripravená na jej útok. Najprv na mňa hodila svoj klobúk. Už keď som videla, ako ho ide hádzať pripravovala som sa na svoj ladný úhybný manéver. Tento pohyb vyzeral, ako pri nejakom tanečnom čísle, lebo to okolo mňa preletelo tak v centimetrovej vzdialenosti. Až v tedy som si mohla všimnúť jej útok a musela som uznať bola rýchlo, podobne, ako ja. Jej druhý útok mieril z hora. Ja som telom trošičku cúvla dozadu a pri tom pohybe som katanu vystrelila oproti jej(rukou). Nešla som plnou rýchlosťou ani silou aj keď tesne predtým, než sa naše zbrane stretli asi tak som trhla zbraňou vpred, čo jej dodalo čo najvyššiu silu a rýchlosť. Bol to veľmi náročný ťah, preto som sa musela plne sústrediť, aby som neurobila nejakú chybu. Toto malo spôsobiť to, že nie mne ale jej by mala zbraň odletieť. K tomu ak by chcela odletieť jednou svojou technikou by som tú katanu prinútila sa ani nepohnúť a tým by ostala v mojej ruke. Keď k tomu pridám silu svojho stisku mala by tam tá katana ostať.

Naozaj precízne udržala svoju zbraň v rukách vďaka presunutia sily môjho úderu potočením svojho tela. Jej zbraň sa rútila späť a vyzeralo to tak, že ak sa nepohnem tak mi prejde po chrbte, ako parný válec. Preto som druhou rukou vyťahovala katanu pri čom som druhou rukou, v ktorej som už katanu držala zaútočila na jej bok. Druhá katana, ktorú som vytiahla bola po celej svojej dĺžke vystavená ťažkému bumerangu, ktorý by ma mal potlačiť smerom proti nej, takže som vlastne chcela využiť jeho silu vo svoj prospech aj keď som vedela, že ma to asi zraní. Veľmi dobre som dokázala menévrovať a narábať zo svojimi katanami aj keby som ich mala využívať obe naraz. K tomu môj intelekt mi dovoľoval rýchlo konať aj keď teraz som konala pomerne rizikovo. Pokiaľ som bola pri čistej mysli bola som naozaj silný protivník, ak sa do toho ale začne pliesť nezvaný hosť budem doslova útočiť, ako kamikaze, čo je pre mňa omnoho nebezpečnejšie ale pre ňu by to bolo snáď ešte viac.

Nečakal som, že ho dokáže takto chytiť, takže týmto ma pomerne prekvapila aj keď mi tým nemohla ublížiť, proste som sa prepočítala. Našťastie aspoň môj útok s časti vyšiel, lenže som ju porezala červenou katanov a vyblokovala som útok tou druhou, čo bola trocha chyba ale nechcela som jej vyrobiť veľké zranenia, takže to bolo v poriadku. Ona uskočila preč, lenže ja som ju nenechala na pokoji a pomerne rýchlo som zaútočila. Pri tom rýchlom presune som jednu katanu ukryla späť do pochvy a tou červenou som zaútočila. Švihla som zo svojej pravej strany na jej ľavý bok. Popravde som musela uznať, že sa mi lepšie útočí, až pri obrane než takto ale na tom nezáležalo.

Ak zaútočí tým štítom budem nútená použiť brnenie... Napadlo ma, že ak by ním zaútočila rukou by som ho možno vyblokovať mohla, teda len ak by narazila na plát kovu, ktorý som na nej mala. Môj útok katanov vyblokovala šabľou, ktorý ma trocha vychýlil na jej ľavý bok. Keď sa ma s ním snažila odtlačiť a zraniť použila som svoju ruku, ako "štít" a naschváľ som vyrazila proti jej štítu, aby nemohla zaútočiť plnou silou, lebo som jej znemožnila nabrať tú potrebnú "rýchlosť" a silu aj keď som bola pomerne blízko. Neustúpila som ani o krok do zadu, počítala som s tým, že musí byť ťažký a bude vďaka tomu spomalená. Jej útok mieril do brnenia, čo som využila a nechala ju tam zaútočiť. Ja som zasa zaútočila katanov po jej ruke tak, aby pustila svoju zbraň z ruky, ak by to ale neurobila nesekla by som jej po nej, predsa len zatiaľ som ju bohužiaľ  ani ja nechcela pripraviť o život.

Asi som si neuvedomila, čo som tým urobila, lebo keď som videla tú jej reakciu a to, čo spravila tak som sa trochu preklínala, lebo som to robiť nemala. Nechala som ju, nech sa o mňa zavesí ale nič som nerobila len som pozrela iným smerom. "Ale tam by sa stalo niečo im, než mne." Dobre musela vedieť, o čom som rozprávala. "A niečo také sa nestalo len raz, žeby ich tam bolo viac proti mne." Lenže som ovládala niečo, čo ona nevedela. Akosi som sa divila, že som teraz s ňou takto rozprávala ale zas do kedy.

"Myslíš, že keď som takto prežila doteraz neprežila by som to teraz?" Opýtal som sa jej aj keď toto bola vážne, len rečnícka otázka. Keď sa ma opýtala na tú otázku tak som sa zamyslela. Menšie opláchnutie by sa hodilo, lenže už nebolo také teplo, aby som sa do takej vody hodila, takže som prehovorila radšej takto. "Vydáme sa nacestu." Viac som ale už neprehovorila a čakal som, kým bude pripravená vyraziť. Keď som si uvedomila, žeby som mala mokré svoje vlasy, ktoré mám naozaj poriadne dlhé, tak ma to hneď prešlo ešte by som prechladla. Naozaj som mala radšej teplučkú vodu. Ku ktorej sa ale dostať ľahko nedalo, to by sme museli zavítať do nejakej dediny.