Odlehlé pláně

Už som bola na cestách naozaj dlhú dobu a nenarazila som na žiadneho nukenina z bingo knihy, čo bolo pomerne smutné. Predtým, než som sa dostala na tieto pláne prechádzala som lesom, kde som videla ďatla o ktorom som poznala prazvláštnu pesničku. Po ceste som si ju pre seba pospevovala tichším hlasom.  Za normálnych okolností, ak by v mojej prítomnosti niekto bol, tak by som si neodvážila spievať aj keď som hlas na to mala. No teraz tu nikto nebol, len ja a trávnaté pláne. Dávala som si vlastne duo s vetrom, ktorý spevádzal môj hlas a jemne mi pri tom hladil veci, ktoré som mala na sebe. Jemne som ho pri tom cítila aj na tvári skrz otvory na helme, cez ktorú som videla.

Aj keď už žiadne slová neboli ja som si ju pohmkávala ešte hodnú chvíľu, lebo som už takto kráčala sama veľmi dlho a to sa už človek nudí a príde mu, že je akosi sám, takže som si musela spríjemniť chvíľku. Aj by som si rada spomenula, kde som ju vlastne začula. Na to asi neprídem... Každým mojím krokom bolo počuť jemný zvuk brnenia, ktoré som mala na sebe. Na hlave som taktiež mala, ako zvyčajne helmu z ktorej mi trčali pramene vlasov. Jemne som ich upravila rukou, čo nebolo nutné, lebo mi nezavadzali na priek tomu, že to tak asi vyzeralo. Nemám u seba už dostatok peňazí na to, aby som si tu mohla bezstarostne vykračovať. Ak neulovím nikoho budem nútená zájsť do najbližšej dediny, ktorá bude po blízku a tam si budem musieť niečo nájsť

Musela by som navštíviť hlavu dediny, ktorá by mi mohla alebo nemusela dať prácu. Chcel som niečo, za čo by som dostala dobre zaplatené. Rozmýšľala som aj o tom, žeby som zašla do "hospody" v ktorej sa zdžujú nukeninovia a nejakého by som si vyhliadla a sledovala ho, než by odtiaľ vyšiel, lebo na takom mieste som si ho nemohla dovoliť zabiť. Čo by si nemohla? Jeden rýchli a krásny rez cez krčnú tepnu. Krv všade naokolo, no nieje to krásna predstava?! "Gihi!" Vyprskla som zo seba zvláštnym smiechom, bol taký zvláštny, neznel vôbec rovnako, ako tón, ktorým som doteraz spievala. Teraz pobavená takmer vlastnou myšlienkou som kráčala ďalej cestou, ktorá stále nemala konca..

Cesta, ktorá zdá sa, že nemala konca nakoniec konca mala. Mala by som byť už blízko toho miesta, kam som mierila ale stalo sa niečo iné. Po ceste sa mi naskytol pohľad na divadielko, ktoré tu predvádzala akási necudná osoba, predsa len veľa oblečenia nemala. Idú po nej, bude hľadaná? Vytiahla som jednu knihu, ktorú som mala u seba. Chcela som si oliznúť prst ale akosi mi došlo, že sa to nedá tak som si v kľude listovala ale nenašla som ju tam, takže som stratila záujem tu ďalej ostávať. To nevie, ako sa má chovať? V prítomnosti týchto ľudí som už ukazovala len svoju chladnú stránku. "Mala by si si uvedomiť, že niečo také nemôžeš robiť. Je to neprípustné a takýmto štýlom sa dostaneš do tejto knihy. " Karhala som ju za jej správanie. Bola som pri nej a lepšie som si ju prezrela, nevedela som prečo ale mala som pocit, ako keby som nehovorila ani s človekom.

Pozrela som na jedného človeka, ktorý tu pri nej stál a vyzeral, že je ešte pri vedomí. "Koľko ponúknete, za jej chytenie?" Celú dobu môj hlas znel chladne a nezaujato. Vôbec ma tu tá situácia nezaujímala mala som svoje starosti ale ak by mi za ňu ponúkli peknú sumu zvážila by som tú hru na ktorú ma chcela nahovoriť. Zahrajeme sa s ňou? Prosím?! Tak krásne telo ... tá tvárička bez žiadnej jazvy. To treba napraviť! Prosím prosím prosím! zahrajme sa s ňou!! Pod maskou som sa šialene usmiala ale nikto si nemohol nič všimnúť. V hlave mi zaznela krásna myšlienka, ktorá možno ani nebola moja. Pod maskou som si prešla jazykom po perách a rukou som si zasa popravila vlasy, ktoré mi trčali z helmy. Nemalo to žiaden zmysel, lebo mi nezavadzali ale ja som sa s nimi pomerne rada hrala.

Pri prvom pohľade na ňu vyzerala, ako keby vyliezla z nejakej jaskyne podľa toho jej nechápavého výrazu. Neviem, čo je zač ale normálna nieje. To som ale nebola ani ja. "Ak by si bola v tejto knihe bolo by za tvoju smrť vypísaná odmena." Vysvetlila som chladným hlasom. Nemusela to byť priam smrť ale to ona zjavne nevedela. "Neviem odkiaľ si ale tu ti na dango asi každý kašle. Hovorila som o peniazoch." Nechápala som, prečo som jej to vlastne vysvetľovala. Nemalo to asi vôbec žiaden zmysel. Ten človek ani neodpovedal, takže som tu len strácala čas, takže som vykročila v pred ignorujúc jej prítomnosť. Našťastie som neznámemu hosťu odolala a nezaútočila som na ňu.

Možno aj to bol dôvod, prečo som chcela odísť. Nevedela som, ako dlho dokážem odolávať tomu hlasu, ktorý mi radil, čo by som mala a čo nie. Mala som vlastný rozum ale ten hlas bol neprirodzene silný a dokázal ma s ľahkosťou presvedčiť.

Hovorila, že tomu chápe ale pri tom, tomu nechápala vôbec. Tejto nemá cenu niečo také vysvetľovať. Preto som jej po týchto myšlienkach na to nepovedala nič ale mierila som si po svojom. Nehodlala som jej odpovedať na nič, lebo som chcela ísť preč ale nepodarilo sa mi to.

Začula som niečo zvláštne. Keďže som ju nečakala reflexívne som jej schmatla ruku a jedným chmatom som ju stočila a držala v páke, ruku mala za chrbtom, ktorú som jej držala jednou rukou a druhú som mala okolo jej krku. Keď som si uvedomila, čo som spravila hneď som od nej odskočila. "Nepribližuj sa.... " Aj tentoraz znel môj hlas rovnako, ako doteraz no v hlave to bol už prosebný hlas. "Neviem odkiaľ si ale vráť sa odkiaľ si prišla, lebo tu neprežiješ." Prehovorila som na ňu a pri tom som ju pozorne sledovala svojimi očami. Ani na chvíľu som teraz z nej nespustila zrak.

Bola som od nej ďalej a všimla som si tej praskliny takmer okamžite. Bola to moja obľúbená maska! Budem si ju musieť dať opraviť. Zvláštne to je určite, lebo je naozaj pevná a s toho najlepšieho kovu. "To je pravda..." Súhlasila som s ňou na tú jej prvú odpoveď aj keď nie príliš radostne, lebo teraz som sa nesprávala ja príliš správne, no stále to bolo hovorené rovnakým chladným hlasom. Vydýchla som sa a nadýchla. Nezvaný hosť v mojej hlave utíchol a ja som bola už na svojom mieste, ako som mala. Kto vie ale do kedy.

"Ničiť niečo, čo nieje tvoje by si nemala, jedine ak by si mi zabezpečila novú." Nemala som v pláne ju to nechať urobiť. Ak by to chcela urobiť bránila by som sa. Všimla som si toho jej prsta v uchu vážne nemala o etike snáď ani páru. "Každý človek je iný ale nemám záujem sa o niečom takom baviť." V tomto ohľade sa poriadne mýlila. Kvôli tomu, čo som mala na sebe to poriadne skresľovalo. Mala som ich zviazané a stiahnuté, k tomu na nich aj to brnenie ale vyvracať som jej to v pláne nemala, nie človeku, ako je ona.

"Nie, nemám záujem. Je to len strata času. Zdržuješ ma. Radšej by si mi mala dať pokoj." Prehovorila som rázne a snáď ešte chladnejším hlasom, ako doteraz. Snažila som sa ju ignorovať ale nepomohlo to, tak som dúfala, že stratí záujem o to so mnou rozprávať a ja by som sa mohla pobrať ďalej. Bolo naozaj zvláštne, že som sa s niekým rozprávala. Sama som vedela, čo som zač a vyhýbala som sa ľudom, čo na mne bolo aj poznať, lebo som bola nepriateľská. Normálne som ctila zásady slušného správania aj som to tak chcela ale okolnosti mi to nedovoľovali a musela som ísť proti tomu.

S tou jej vetou som mohla súhlasiť, hlavne ak bola ironická. Zdalo sa mi, ako keby sa správala, ako malá. Bola naozaj zvláštna, správala sa úplne inak, ako osoby, ktoré som za svoj život stretla, preto som ju nemohla identifikovať nijako inak, ako zvláštnu osobu. Nechápem...

Začala sa ku mne približovať ale mohla som vyčítať z jej pohybu, že to nebolo útočného zámeru, takže som ostala kľudne stáť. Natiahla ku mne ruku a predstavila sa mi. Zasa som si povzdychla a podala som jej ruku aj ja. "Kaya." Predstavila som sa aj ja zo slušnosti a ruku som potom stiahla späť k svojmu telu.

Počula si? Počula? Počula? Aké krásne ticho v mojej hlave vystriedalo hýrenie zvláštnych myšlienok. Telom som sa k nej pohla a vyzeralo to na malú sekundu, ako keby som na ňu chcela zaútočiť. No v tom som odstúpila "Pff ... " Priložila som si ruku na tvár, teda masku a začala som sa smiať. Tichý ale s časti trocha šialený smiech, ktorý sa stišoval a stišoval, až som sa nakoniec prestala smiať. Chvastala sa, že ich má väčšie, čo keby sme ich zmenšili? Menšia operácia ... zadarmo. Zúžili sa mi zreničky a môj pohľad zo zeme po tom smiechu sa presunul zasa na ňu. Ruku som mala priloženú u boku blízko svojej katany.

"Ááno?" Naklonila som hlavu jemne na pravú stranu a prezerala si ju. "Vieš, žeby si sa mala začať lepšie obliekať? Však ty ani oblečená nie si." Pod maskou som na ňu vycerila svoje zúbky.

Chcela, aby som dala dole svoju masku ale nemala som to prečo robiť. "Hé? A prečo by som to akože mala urobiť?" Môj tón tentoraz už chladný nebol, bol taký veselší, hravý. Moje nálady sa striedali pomerne rýchlo, čo si určite všimla. "Neznel?" Začudovala som sa a pri tom som hlavu rýchlo vystrela a pri tom som sa zahľadela smerom k jej hrudi. "Hmmm .... " Prstom som namierila k spoju, ktorý držal látku po hromade a v ten moment, keď som sa jej dotkla mojim prstom prešla chakra, ktorou som s ľahkosťou ten spoj roztrhla. "Mala by som ťa potrestať, za ten výsmech." Zmenšiť! Zmenšiť! Zmenšiť! Skandoval nezvaný hosť v mojej hlave.

Ruku som dala zasa vedľa seba a len som ju pozorovala. Na tvári som mala výraz, ako keby som sa ju práve chystala uloviť. Ja som bola lovec a ona moja korisť. Ja som predtým odísť chcela skôr, než som nad sebou stratila kontrolu a vedela som o sebe. Teraz už sa mi nechcelo, chcela som sa "hrať".

Moje oblečenie bolo pracovné ale nebola som v stave jej niečo také povedať. "Menej? To chceš chodiť nahá?" Zatvárila som sa na oko nechápavo. Nevedela som, prečo som robila tie grimasy, keď ich aj tak vidieť nemohla. Potom mi vlastne na tú moju otázku aj tak odpovedala.
"Neprirodzené." Pokývala som na súhlas hlavou. Vážne to tak bolo ale mne sa teraz nezdala normálna ona, vďaka tým jej názorom. Ja som nemala potrebu chodiť nahá.


Nevedela som, prečo by mi mala tá maska zavadzať. Nosila som ju pomerne dlho a bola som na ňu zvyknutá. Dala som si ju vyrobiť už dávno a preto pre mňa pomerne dosť znamenala a to aj keď som bola v tomto stave. "Určite." Usmiala som sa hravo. Cítila som, ako keby mi fúkal vietor do masky ale nebolo tomu tak, lebo to bolo neprirodzené a vietor by som cítila aj na svojom tele a to chvenie k tomu tiež nepatrilo. Bolo počuť, ako sa maska začala praskať až sa rozpadla a z nej som vykukla ja. Najprv sa rozleteli moje vlasy do strán a potom ladne padli smerom dolu. Moje oči ale teraz naozaj smutným výrazom klesli na zem k tým kúskom z masky. Kľakla som si k nim a dala som ich na kopu. "Moja maska ... " Šeptla som potichu smutným hlasom. Hľadela som na ňu, ako telo bez duše. Nebola to popravde až taká pohroma ale bola som teraz v inom duševnom rozpoložení. Zabi ju. Zabi... zabije...zabijem! Hlas v mojej hlave vykríkol a ja som v sekunde vyštartovala s toho čupenia smerom na nohy a v tom istom pohybe vyštartovala moja katana  z pochvy na ktorej som mala ruku. Ťah šiel smerom cez tvár Lili. Mala som na pláne ju rozseknúť na polovicu. Bol to naozaj veľmi rýchli a veľmi silný švih, ktorý tentoraz čakať nemohla, lebo som sa na to ani nechystala. Popravde ani ja sama som nevedela, že to urobím. Bola som pre samú seba nevyspytateľná.

Nieje veľa ľudí, ktorí sú schopný takto vykryť môj útok ale ubránila ho pomerne chytro. S toho, ako som na ňu zaútočila som bola teraz v polohe z akej som ju pretlačiť nemohla ale bola na mne teraz pomerne nalepená. Chyba. "Juj..." Vyšlo z mojich úst na poznámku toho, že to je nebezpečná hračka.


Ja som nevedela, aký typ hry so mnou chcela hrať ale moje myšlienky teraz lietali trocha iným smerom. Stále som ju chcela zabiť, preto od chvíle, čo som povedala juj prešla asi sekunda. V tedy som v rýchlosti dala svoju pravú nohu pod jej ľavú a v ten istý moment som zatlačila svojím telom na jej, takže musela zakopnúť. Držala mi jednu ruku a bola som si istá, že mi ju nepustí a bude ma chcieť stiahnuť zo sebou, čo by aj musela urobiť, lebo by som okamžite vytiahla tú katanu, ktorú som v pravej ruke držala a snažila sa ju bodnúť. Lenže ja som aj druhou rukou tasila druhú katanu pri tom, ako ona padala, mala som v pláne ju z mojej ľavej strany bodnúť do boku, lebo pravú ruku som mala zablokovanú a ľavá mi dovoľovala len toto. Bola som veľmi obratná a s katanami som vedela veľmi dobre narábať. Jedna s katan bola pomerne zvláštne zafarbená, takú červenú katanu Lili určite vidieť ešte nemohla ale to asi nebolo to, čo práve riešila. Nikto nemohol vedieť, ako mi bude dlho trvať sa dostať do mierumilovnejšieho stavu ale to by mi museli myšlienky prejsť od mojej rozbitej helmy, no bolo tu veľa vecí, čo mi to pripomínalo. Hlavne samotná prítomnosť helmy a to, že som ju videla to zhoršovalo.

Ako môže byť niekto tak neodbytný? Normálny človek by v mojej blízkosti už netrávil ani sekundu. To jej vysvetlenie mohlo dávať zmysel ale mohla na to škaredo doplatiť ale mala svoj vlastný rozum a nehodlala som ju presviedčať, aby to zvážila. "Aby sa ti to riskovanie raz nevymstilo." Povedala som jej a vykročila som pomaly k nej. "Neviem, ako ani prečo sa chceš zoznamovať ale ja mám niekam namierené." Oznámila som jej a pozrela som smerom na cestu. Teraz sa mi moje plány pozmenili, lebo som si musela ísť vybaviť novú helmu, ktorú mi tuto slečna rozbila za čo som jej príliš vďačná nebola. Po ceste sa mi ale možno naskytne príležitosť odchytiť nejakého zločinca z bingo knihy. Zatiaľ som nebola v tej knihe ja, čo som sa s mojou povahou trochu čudovala. Ak by som sa do nej niekedy dostala normálne by som si mohla kúpiť aj knihu "smrti"  v ktorej sú osoby za ktoré vyplácajú naozaj nehorázne peniaze. "Odkiaľ si?"   Aj pri tejto otázke som vystupovala chladne a odťažito.