NÁMĚSTÍ A ULICE

Stál som tam a čakal som na pokyny našej Raikage. Akosi som nevedel, čo sa presne chystá, predsa len nie vždy sa toho veľa dozviete, ako Anbu. Bez veľkých rečí som sa pobral smerom do kancelárie za ňou.
(presun)

Z kancelárie sme sa dostali do ulíc a mieril som k jednej dobrej reštaurácii ktorú som poznal ale nebol som v nej naozaj dlho, lebo som nemal prečo. Keď sme boli pred ňou otvoril som dvere a nechal som ju vstúpiť. Zamieril som k stolu pre dvoch a usadil som sa. "Čože tak normálne robíte? Predsa len ma vždy tak trocha zaujímalo, aké to je byť Daimiyo." Opýtal som sa jej a čakal som, kým k nám príde čašník.

"Takže ak sa mi niečo vážne stane tak potom viem, za kým ísť." Povedal som zo smiechom a položil som jednu ruku na svoju nohu. "Aj mne sa zdalo ale tuším odišla z kancelárie, ako sme odišli aj my aj keď klona som tam nechal. Dúfam, že som ju nejako neurazil." Zamyslel som sa trocha nad tým aj keď sa mi nezdalo, žeby som urobil niečo zlé, no bol som dlho Anbu a moje spôsoby mohli byť možno nemiestne.

"Prepáčte, preriekol som sa." Popravde som sa vážne pomýlil a chcel som povedať, že čo tam ide. "Tak dúfam, že sa mi to podarí. Hlavne chcem konečne prerušiť ten tok nezmyslených bojov a válok. Predsa len kvôli tomu zomierajú dobrý shinobi, ktorí pre dedinu obetujú svoj život. Takto som už ja sám stratil veľa kamarátov a preto to chcem nejako napraviť." Nevedel som, či to dokážem a bolo to odo mňa naivné, že som si myslel, že to dokážem ale chcel som do toho dať všetko. Bolo mojím poslaním ochrániť všetkých z dediny. Dal som si aj ja ďalší a potom som prehovoril. "Určite, ako sa bude dať sa budem chcieť stretnúť s ostatnými hlavami dedín, aby som vedel, ako na tom sme z spoluprácou." Dodal som nakoniec.

"Popravde mi to nevadí nejako sa už prispôsobím" Podarilo sa mi dojesť knedličky a už som mal ruky u čaju. "Som rád, že vám to urobilo radosť. Pre mňa je to popravde obrovská zmena, predsa len som doteraz žil a pracoval, len ako anbu. " Usmial som sa na ňu aj ja a potom som sa napil. "Inak, viem, že to je trocha trúfalá otázka ale aj tak sa musím opýtať." Na chvíľu som sa odmlčal a potom som sa opýtal. "Máte niekoho?" Ja som bol pomerne vždy otvorený, preto som sa takto opýtal.

Popravde som takú odpoveď aj čakal, predsa len z jej chovania sa to tak trocha dalo poznať, no neriešil som to už viac, lebo som si všimol, že sa pri tejto otázke trocha zarazila, takže by som to mal nechať na pokoji. "Onedlho začne zima, popravde už aby to bolo." Usmial som sa trocha zasnene. Bolo to tým, že som mal radšej keď bolo všetko zasnežené, než keď bolo teplo, aj keď som bol asi v tomto zvláštny, predsa len takmer každý mal radšej teplúčko.

"Nó zatiaľ necítim žiadnu zvláštnu zmenu. Len to, že môžem riadiť dedinu, čo je pomerne nezvyk, lebo normálne som rozkazy dostával." Odpovedal som jej a mne sa zasa podarilo dopiť čaj. "To, aby som vás tam poriadne zguľoval." Povedal som zo žartu. Predsa len, takéto chovanie na dospelého nebolo vôbec prijateľné a nie to ešte na Kageho, preto to bolo myslené, len ako žart. No človek nikdy nevie.