NÁMĚSTÍ A ULICE

S pomerne divným úsmevom som sledoval ako sa Natao snaží robiť moju prácu. Patril som k mučiacej jednotke ktorá má za úlohu vypočúvať vezňov a odchytených, a nie len tých, ale aj svedkov a podobne. Do tejto pozície ich veliteľa som sa dostal len nedávno, ale sám som už mienil skončiť tak som sa pozorne zahľadel na to ako sa mu v tomto darí. Tie informácie na ktoré sa pýtal ma zaujímali ale už dopredu som vedel jedno, že ani na jednu z týchto odpovedí nebude vedieť vypočúvaný odpovedať. Celý od krvi som položil posledného raneného neďaleko medika ktorý ešte donedávna uzdravoval Killuniu po ktorú si Reina prišla, a pomaly sa pobral naozaj blízko nich, zatiaľ len nezaujato stojac s rukami vo vreckách ale očividne bolo nadmieru jasné že som sledoval práve ich. Nataa som nejako ale nespoznával, avšak sám som bol prisťahovalec, nebol som pravý občan Kumogakure.

"Skôr by ma zaujímalo čo znamenal ten čierny kryštál, a kto sakra bola tá žena. Zdala sa silná a sebaistá, akoby sa nebála smrti. A predovšetkým, ako dokázal vstúpiť do dediny už roky mŕtvy Madara. Len tak si prejsť našou líniou, vyzdvihnúť Reinu a keď už nás mohol podľa všetkého napadnúť, odišiel. Dafaq?" Uprene som sa zahľadel na Nataa, v ktorom som videl naozaj silnú chtivosť po odplate. Každý z nás ju cítil, každý z nás z Kumogakure chcel pomstu, odplatu zato čo sa tu dnes stalo, ako si len tak bez dovolenia sem prišli a zaútočili. Avšak samy to len tak pri plnom útoku nezvládneme, nie proti Madarovi a jeho bande mutantov, ktorých už využíval za minulej vojny. Našťastie sme mali v Oto jeden tromf, a to práve Killuniu. Pohľadom som sa tiež snažil nájsť veliteľa ANbu jednotiek, ale ten záhadou zmizol. A v pozadí bolo vidieť ako sa snažia vtáci uletieť z istej oblasti, odkiaľ sa ozval vysoký rev. Čo sa to tu dialo? Útok inej dediny, naše jednotky sa doteraz nevrátili zo záchrannej misie a do toho sa vracia Madara a samotná Raikáge ktorá už aj tak bola odvolaná, je nezvestná?

Zdalo sa že medzi týmito kreténmi, vyzeral práve Natao dostatočne nato, aby sa dalo usúdiť že nemá v hlave len seno. Vlastne, sa ale nedalo čomu diviť, odkedy sme stratili hlavu dediny, bolo to tu ako v Zoo. Nikto nebol tam kde mal byť, a tam kde mali byť bol niekto úplne iný. Nečudo že si tu dokázal Madara len tak nakráčať, vziať čo chcel a odísť bez toho aby sme dokázali sformovať nejaký ten odpor. Avšak čo ma najviac zarazilo bolo to čo povedal Ruki. Nezabilo ma to že bol práve syn Reiny, ale práve to že sme bojovali proti Reine. Tentoraz mi však na tvári nebolo vidieť úsmev, ale fakt podivný a prázdny pohľad ktorý nebol už tak sebaistý ako som mal aj pri boji s ňou. Tentoraz tam bola nejaká ta neistota a malá iskierka strachu, už len z dôvodu že som o histórii vedel vďaka sestre naozaj dobre. Nútila ma to učiť sa, a teraz sa to naozaj hodilo.

"Ako je ku*va možné že po svete chodia dve mŕtve postavy, o ktoré malo byť postarané v posledných vojnách? Ako je možné že žije Madara a nato aj Reina? Mám pocit že onedlho sa tadiaľ začne prechádzať celá minulosť.." Pohľad som presunul z Nataa, okamžite som ho zpevnil a zacelil istotou a arogantnosťou ako doteraz. Bol som skalopevne presvedčený že pomsta z našej strany príde, naša odplata bude rychlá a naša pomsta krutá. Avšak, ak sme naozaj stáli proti Madarovi a Reine, budeme potrebovať viac ako len vojenskú silu. "Kto je ten váš priateľ?" Zrazu som sa z ničoho nič zapojil do ich rozhovoru, a moja otázka znela naozaj zvláštne avšak, mal som svoje pochybnosti o tom kto bol a pre koho pracoval. A predovšetkým, jeho príchod bol možno len zhodou okolností, ale bude nutné určite prekontrolovať všetky možnosti, nehľadiac na fakt že sa zdalo že o Reine vie veľa a tak bude isto požiadaný mnou, teda aspoň z môjho postoju to šlo vyčítať, o to aby ma následoval a podrobil sa krátkemu vypočúvaniu.

Ruku som neprijal, nemienil som mu ňou potriasť ale hodil som na neho aspoň trochu prívetivý úsmev. Ja, som nebol ten typ človeka ktorý nejako má rád ľudský kontakt a väčšinou som ľudí urážal, ale tiež som vedel kde mám svoje miesto a bol som taktiež dobrý herec, preto som sa aspoň trochu snažil zapôsobiť na Rukiho. Takmer som mu aj podal ruku, tá sa načahovala aby som stlačil tu jeho, ale keď povedal nahlas to meno, okamžite sa zastavila a môj úsmev zmrzol. Chvíľu som na neho hľadel dosť nechápavo, nevedel som čo presne mu mám odpovedať a ako to sformulovať, pretože náhle citové ochladenie museli pocítiť aj oni, keď z arogantného úsmevu plného aspoň ako takej prívetivej stránky, sálal chlad a nenávisť. Sústredil som sa preto radšej na Nataa, až teraz mi došlo že sme tu boli naozaj viacerý ktorý pochádzali z iných dedín. Ja som bol z Iwy, ale dobré spomienky na ňu som nemal, radšej som bol za túto dedinu.

"Kagayaki Rin je už takmer týždeň nezvestná a pohrešovaná.." Prehovoril som potichu, boli to informácie ktorá boli tajné ale ako člen Kumo by to mal vedieť. Už to vedeli takmer všetci, rozkazy sme dostávali už pekne dlhú dobu od jej zástupcu, ktorý taktiež nevedel o jej pobyte. Nehľadiac na fakt, že poslednú dobu sa toho stálo naozaj veľa, našťastie budúci Raikáge už bol vybraný avšak jeho príchod bol ešte dosť dlho vzdialený, keďže väčšina našich vojakov sa ešte nevrátila zo svojich misií. Tu som však upriamil pohľad na Rukiho. "Na Tatsua Reigiho, bývalého Raikágeho Kumogakure no sato je vydaný zatykač na okamžité zatknutie, za zradu, dezerciu, pokús o lúpež, vandalizmus a mnohé iné obvinenia ktoré boli podané na jeho hlavu. Ak sa ukáže v tejto dedine, bude okamžite zatknutý a odsúdený.." Prehovoril som vážne. O tom čo spôsobil pri svojom odchode a čo robil počas toho ako bol mimo Kumo sa vedelo málo, ale niektoré informácie nám prišli až zo samotnej Tsuki. Nevedel som aký to bude mať dopad na Rukiho ale bolo jasné že ak to bol jeho priateľ, teraz pocíti úder v podobe vypočúvania. "Ak ste za ním prišli na základe jeho požiadavky, tak vás prosím aby, ak to viete, ste nám povedali čo najviac o jeho terajšom pohybe.." Prehovoril som vážne a okamžite nato som sa predstavil ako veliteľ mučiacej a vypočúvacej jednotky v Kumogakure. Tvár som mal tvrdú, už z nej nesálala taká radosť ako predtým, avšak nemienil som nechať vyplávať pocity vonku, pretože bolo nadmieru jasné že Tatsuo Reigi je v mojich očiach nežiadúci číslo 1.

Pozoroval som po celý ten čas Nataa, kým sa sem nedostala úplne iná osoba. Bola to Crystal a zdalo sa že na malý okamih sa rozhodla že bude zrazu z ničoho nič veliť tejto dedine. Pozrel som na Rukiho, takým výrazom pri ktorom u bolo jasné že len sťažka udržiavam vážnu tvár, pretože som sa mal chuť rozosmiať na celé kolo, už len z dôvodu že sa niekto snažil mi rozkazovať. Nikdy v živote som nikoho nepočúval, nikdy som to nemal za potrebné a už vôbec som s tým teraz nechcel začínať, a nie to ešte u osoby ktorú som vôbec nepoznal a taktiež osoby ktorá sa zdalo je dosť arogantná a povýšenecká keď si len tak myslí že môže prebrať velenie v dedine. V túto chvíľu by som poslúchol možno len Raikáge, tá tu ale není takže len jej zástupcu. Ale nikoho iného aj keby na tom závisel chod dediny.

"A vy.. Si môžete ísť viete kam.." Odvetil som s jemným úsmevom, pri ktorom bolo jasné do akých krajín som ju poslal. Nevedel som že je Daimyo, ale aj keby som to vedel, vonkoncom by to nemalo žiaden vplyv na moju osobu, ktorá bola proste arogantná už len tým že bola. Nerobil som rozdieli, urážal som a povyšoval som sa nad každého a jediný kto mal na mňa vplyv bola moja sestra, pričom mi všetko ostatné bolo ukradnuté. "Neviem kto ste, a neviem kto vám udelil právo rozkazovať, ale určite ten rozkaz nepočúvnem..." Prehovoril som jasne a zreteľne, aké mám stanovisko. Nebola veliteľ, ani zástupca a ak tak, velenie mal po nich prebrať veliteľ armády, generál, a nie ona. Preto sa volili, aby v neprítomnosti vysokých postáv niekto tu niečo robil. Založil som si preto ruky do kapies a pomaly som sa otočil na Rukiho s úsmevom na tvári.