ONSEN

Keď ma požiadala aby som ju počkal tak som len prikývol.
Za ten čas čo tam nebola som sa poprechádzal po areály a vyskúšal rukami vodu. Tá je fakt horúca.. Vyzerá to mrte! Už dlho som sa na niečo tak netešil. Potom som sa posadil a oprel o stenu. Zavrel som oči a pred seba namieril ruku. Čierne piesočné zrnká mi pomaličky vyletovali z ľavej ruky. Asi dva metre predomnou začali tvoriť jedno telo. Sústredil som sa a snažil sa vytvoriť tie najmenšie detaily aké sa dali. Snažil som sa vytvoriť Yunu. Podľa obrázku jej tváre a tela som sa ju snažil vytvoriť. Nie z hľadiska vojenského alebo perverzného.. bolo to z hľadiska umeleckého. Bolo to veľmi náročné, hocijaké vyrušenie by zničilo moju prácu. Tak sa aj stalo keď došla Yuna. Prerušila mi koncentráciu a celý môj klon Yuny sa rozletel na malé zrnká čierneho piesku. Na jej otázku s plávkami som sa len pousmial a pozrel do zeme. Plávky? Keď som išiel na sever tak som ani prinajhoršom nečakal že by som sa niekedy išiel kúpať do Kumogakure no sato! Zasmial som sa a potom sa postavil. Teraz ti ukážem ďalšie tajomstvo môjho tela.. Povedal som trošku smutne a stiahol si rukavicu z ľavej ruky. Yuna bola prvý shinobi z Kumogakure no sato a aj teoreticky po dlhej dobe jediná osoba ktorá toto mala šancu uvidieť. Miesto živej ruky tam bola prirobená drevená bábkarská ruka. Tá mala veľkú dieru v tvare pentagramu. Dala sa zatvárať aj otvárať, bola napojená na celé moje telo. Veľká časť môjho čierneho piesku v nej bola uskladnená. Keďže sa ideme kúpať, nechcem aby môj piesok navlhol. Budem teraz veľmi slabý takže ťa požiadam aby si chránila moje telo keby sa niečo. Pokiaľ vypustím viac ako 90% piesku z môjho tela dosť oslabým svoje telo a stane sa.. ako to nazvať.. uvidíš sama. Usmial som sa a spravil som pečať. Z každej diery na mojej ruke začal prudko vystrekovať čierny piesok ktorý dopadal na zem. Po minúte bol celý vonku a ja som sa zakymácal. Mám našťastie boxerky takže sa nemusíš báť.. Dopovedal som trošku oslabeným hlasom. Spravil som dva veľké kroky a šmaril som sa do vody. Moje telo pomaly vyplávalo na povrch, zdvihol som hlavu tak aby som mohol dýchať a usmial sa. Je to super voda.

Usmial som sa keď mi povedala že by ma chránila aj tak. Znelo to tak.. priateľsky. Keď sa zmienila o babkách len som sa vystrašene otočil a uvidel tú hordu polomŕtvych babičiek s vypadávajúcimi protézami. Neboj sa, svoje intímne partie viem ochrániť dobre. Zasmial som sa. Keď vyšla von v plavkách len som údivom pozeral. Pravou rukou som si musel zatvoriť ústa pretože mi odpadli sánky. A tie tetovania, no proste krása. Toto všetko som jej naznačil zdvihnutým palcom ľavej ruky. Na tej vode sa mi ležalo priam fantasticky. Niečo som ale aj tak chcel skúsiť. Zatvoril som oči a čo najlepšie sa nadýchol. Pomaly som sa začal potápať až som dopadol na hladinu. Aspoň teda blízko nej. Tá voda bola tak teplá že mi škvarila mozog. Mne to však nevadilo, proste som ležal a nič nevnímal. Ja... Keby ste to videli.. možno som konečne našiel cestu života.. Povedal som si s úsmevom. Pár slź mi stieklo z očí do tejto teplej vody v ktorej sa zmiešali. Pri týchto zmiešaných pocitoch som sa však nadýchol a tým som do plúc dostal vodu. Čo sa dialo bolo jasné, začal som sa dusiť a snažil sa vyplávať na povrch. Môj čierny piesok sa začal hýbať ako som sa snažil dostať von.

Poslednú vec ktorú som videl bolo že ma niečo chytilo za ruku. Neviem či som dýchal, vyzerá to že nie. No stále som vnímal, i keď síce nie presne čo sa dialo. Opäť som mal spomienky z minulosti. Kráčal som po Sunagakure no sato a vítal svojich blízkych. Akoby sa nič nestalo, všetci žili.. S úsmevom som ich objal a spýtal sa čo sa stalo. Nemuseli mi nič hovoriť, presne som vedel čo mi chceli povedať. Keď som sa pozrel na svoje oblečenie hneď som to pochopil. Mal som na sebe jounínsku vestu. Bol som Jounínsky kapitán, za mnou kráčali traja shinobi ktorý boli mojimi študentmi. Mal som 30 rokov. Ďalej som bežal za Kazekagem aby som zistil čo sa vlastne stalo. Misia prebehla úspešne a tesne pred útokom lovcov nás eskortovali a dostali sme povýšenie a medaile za perfektný výkon a služby Sunagakure no sato. Celý môj tím, mojich 20 spolubojovníkov stálo za stolo v krčme a pripíjali sa na moje zdravie. Každý z nás sa stal Jouninom a získal svojich ninjov ktorým venoval svoje schopnosti a silu. Všetci sme žili šťastne a spokojne. Sen však netrvá dlho a ja som sa pomaly začal dostávať do reality. Videl som nad sebou Yunu ktorá sa na mňa tak divne pozerala. Len som sa usmial a zavrel som oči. Chcel som sa vrátiť do môjho snu..

Najprv to vyzeralo tak, že je v poriadku. Vydýchla som si, ale hneď na to som si všimla, že je v bezvedomí a nedýcha, usúdila som to podľa toho, že sa mu nedvíhala hruď. "Natao?" Šepla som, ale on nič. Takže mi ostávalo urobiť len jediné...Prvá pomoc v podobe dýchania z úst. Predtým som mu ale pár krát stlačila hrudnú kosť, aby srdce neprestávalo biť, a potom som mu prstami stisla nos, priložila pery na tie jeho a vdýchla mu do úst kyslík. Niekoľko krát som to ešte zopakovala dúfajúc, že to pomôže, ignorujúc fakt, že som červená ako chilli paprička. "Natao, prosím..." Šepla som medzitým so skľúčeným výrazom v tvári.

Niečo som cítil. Sunagakure sa začala rozpadať na piesok a mne sa zatočila hlava. Keď som otvoril oči všimol som si Yunu. Zo šoku som sa rukami odtiahol a okamžite vyskočil saltom vzad. Dopadol som na nohy a prikrčil som sa. Čierny piesok okamžite vyletel a obkolesil ma. Očami som rýchlo preletel po celej miestnosti. Až potom som si uvedomil čo sa vlastne dialo. Upustil som z bojové postoja a nechal si časť piesku vliezť do ruky. Časť piesku ktorá ku mne priletela na obranu sa mi obtočila okolo ruky a ostala levitovať pri mojom tele. Y-Yuna? Opýta som sa a potom sa chytil za pery pričom som sa usmial. Podišiel som k nej a opäť sa tak trochu sčervenane usmial. Voda a ja sme boli vždy nepriateľ, hlavne v tom tuhom skupenstve. Mal som na mysli ľad. Yuna mala tak jemné a príjemné pery. Toto bola moja.. prvá pusa? Zamyslel som sa a posadil sa na zem. Ďakujem za záchranu života a neopováž sa hovoriť že to bola povinnosť! Zasmial som sa a vyplatil som jazyk.

Odrazu ma Natao odstrčil, urobil nejaké akrobatické kúsky a potom sa postavil do bojového postoja i s čiernym pieskom, ktoré ho obkolesilo. Ako keby sa dostal do takého šoku, počas ktorého sám nevedel čo robí, a konal inštinktívne. Ja som bola teraz teoreticky bezbranná. Náhrdelník s meteoritom sa odo mňa nachádzal príliš ďaleko a tak som nebola schopná jeho chakru využívať. Natao sa ale našťastie upokojil a ja som si vydýchla. "To som si všimla. A predsa si sem chcel prísť." Usmiala som sa. Všimla som si, že sa červená. "No, pf...Musela som ťa zachrániť. A nemáš zač, aj keď by to urobil každý." Úsmev sa mi o čosi rozšíril.

Tvárila sa dosť spokojne keď si všimla že som sa upokojil. Bola tak rada alebo mala strach z mojich.. schopností?
Veď sa nič nestalo, až na to že som dostal "pusu" od Yuny. Zasmial som sa a podišiel k nej bližšie. Teraz keď už mám trochu tej sily.. čo keby sme sa pobavili? Diabolsky som sa usmial a rozbehol sa oproti Yune. Ramenom som ju chcel nabrať a skočiť s ňou do vody. Kamikazeee! Zakričal som s úsmevom.

"To nebola pusa." Ohradila som sa s úsmevom. Ale to mu doplo aj samému, avšak tým babkám zjavne nie, pretože ma pohoršene pozorovali a škrípali zubami. Teda...Protézami. Vyvalila som naňho oči, keď ma oboznámil so svojim plánom. "NIE!" Zvýskla som vo chvíli, keď ma strčil do vody. Nechtiac som sa nadýchla vody, načo som sa prudko postavila a vyšvihla sa nad hladinu. Začala som prudko kašľať. "Ty nie si normálny." Prehovorila som po chvíli s úškrnom na perách. "Tak za to zaplatíš." Popukala som si kostičky na rukách a s pomstychtivým pohľadom sa k nemu približovala.

Akonáhle som ju zhodil do vody tak som sa pozrel na babky s vražedným pohľadom. Chcel som ich odstrašiť aby sa venovali svojim činnostiam. Začal som sa však nenormálne smiať keď Yuna vyletela z vody a začala kašlať. A že kto tu nevie plávať ha! Zasmial som sa ešte viac.
Yuna-sama to nesmiete! Čo keď.. zastavil a hlasne povedal. Sa pošmykneš a ešte si ublížiš? Dopovedal som a rýchlo sa rozbehol preč. No poď, ukáž aká si rýchla ty jounínska jednotka! Kričal som a utekal ostošesť.

Usmial keď som si všimol ako sa Yuna pošmykla a drysla na papuľu. Dosť sa naštvala, keď tam padla ako malé dieťa. Podišiel som k nej a usmial sa. Snáď niesi naštvaná na mňa za to, že nevieš chodiť. Vyplazil som jazyk, chcel som ju trochu vyprovokovať. Chcel som vedieť ako sa bude chovať ak ju vyprovokujem. Kľakol som si k nej a zahľadel sa jej do očí. Čierny piesok ktorý sa objavil za ňou ju jemne začal tlačiť späť do bazéna. Tak čo urobíš teraz hmm? Zasmial som sa a ťukol jej prstom do čela. Teraz som si podpísal rozsudok smrti.

Padol som do vody presne na tvár. Postavil som sa z vody a pozrel sa na Yunu takým vražedným pohľadom tiež. Mokré vlasy mi zakrývali polovicu lavého oka. Takže nechceš do vody hej? Na tvári sa mi objavil diaboľský úsmev. Vyskočil som z vody a objal ju čo najsilnejšie to išlo. Ako sa ti páči voda teraz? Zasmial som sa a objímal ju ďalej. Cítil som ako jej prsia tlačili na moju (neviem ako je vysoká D:). Boli tak mäkké, už som sa začínal o sebe myslieť že som dajaký úchyl. Chráňbože nie!

Zvýskla som a snažila sa újsť, ale on ma dobehol a objal. Nie normálne, ale skôr za účelom čo najviac ma zmočiť. Snažila som sa z toho zovretia újsť, ale márne. Bol odo mňa vyšší a i silnejší, tak som sa uchýlila k jedinému riešeniu. Ruku som natiahla k jeho tvári, odhrnula mu jemne vlasy a zvodne sa usmiala. "Vieš, čo by som teraz chcela urobiť, keď sa tak na teba dívam?" Postavila som sa na špičky, vyzeralo to, že ho idem pobozkať. Nebolo to tak. Kopla som ho miesto toho prudko medzi nohy. "To máš za to, ty pošuk jeden!" Odstrčila som ho od seba a rozosmiala sa.

Môj plán vyšiel, kričala ako malá a mne sa to páčilo. Mala príjemný "výkrik". Keď sa postavila a chcela mi dať pusu celý som zčervenal. Srdce mi začalo biť ako o život a ja som len vydesene pozeral do jej očí. To čo následovalo ma však nepríjemne prekvapilo. Kop medzi nohy som nečakal. Normálne sa mi otočil celý svet naruby. Yuna sa mi rozdvojila a ja som stratil rovnováhu. Telo padlo prudko k zemi a ja som len kukal do blba. Tá bolesť bola neuveriteľná, dokonca ma až "uspala". Napriahol som pred seba ruku ktorá chcela niečo chytiť, no okamžite padla a s ňou aj moje viečka.

Prestala som sa smiať a nadvihla obočie, keď Natao zatvoril oči, ako keby odpadol. "Natao, to nie je vtipné.." Zabrblala som, ale on nič. Zamračila som sa, kľakla si k nemu a štuchla doň prstom. "Haló, zem volá Nataa!" Zvolala som. Nereagoval. Ale žil. Tep i dýchanie boli v poriadku, tak čo sa mu stalo? Nemalo by to mať naň až taký účinok. "Natao..." Potriasla som ním, začala som mať trochu obavy.

Padla mi do pasce, letmo som sa usmial a vyskočil na ňu. Aby som ju oslabil musel som spraviť jednu vec z ktorej som sa veľmi začervenal. Dal som jej ľahký bozk na líco, to mohlo zapôsobiť aspoň na chvíľu a ja som využil tento moment a nariadil čiernemu piesku aby do nás narazil a hodil nás do vody. Keď sme už boli vo vode tak som sa len usmial a chytil jej ruky tak že sa naše prsty skrížili. Snažil som sa využiť svojej výšky a sily. Môj plán vyšiel, aspoň dúfam!

Už už som mu chcela vlepiť jednu poza ucho za to, že si zo mňa tak vystrelil, predtým mi však dal pusu na líce, čo ma prekvapilo a trochu som sa začervenala. Odrazu som však len pocítila náraz, čo mi vybilo dych a opäť som skončila vo vode. Šokovane som sa okolo seba rozhliadala, až som si všimla naše prepletené prsty, skoro ma trafil šľak, okamžite som sa ju pokúsila striasť a vyplávala na hladinu, potrebovala som sa nadýchnuť.

Po istej dobe som sa aj potreboval nadýchnuť tak som bol nútený ju pustiť a vyplávať na povrch taktiež.
Keď som sa dostal von tak som rýchlo vyliezol po schodíku a obrátil sa na chrbát. Ťažko som sa nadychoval a vydychoval.
No.. to bola teda zábava čo? Zasmial som sa a pozrel sa na Yunu.

"No, to ti poviem, že to bola zábava." Poznamenala som uštipačne a vyšvihla sa na okraj bazéna. "Úchyl jeden." Dodala som ešte, uškrnula sa a venovala mu krátky pohľad. Potom som babkám ukázala prostredníka, pretože ma už nehorázne štvali závistlivými urážkami na moju osobu. "Myslím, že na dnes máš vody dosť, čo?" Postavila som sa a zamierila k taške neďaleko, z ktorej som vytiahla náhrdelník s kúskom fialového meteoritu a dve uteráky, jeden som si nechala a druhý hodila jemu.

Niesom úchyl. Usmial som sa a chytil som uterák. Áno, dneska mám už dosť tejto nechutnej kvapalnej zlúčeniny.
Dôkladne som sa poutieral a hodil jej uterák naspäť. Rukou som si prehrabol vlasy a ulízol si ich dozadu. Ako som zatriasol hlavou, tak mi jeden prameň padol na čelo. Až teraz som si uvedomil že mi po celý čas bolo vidieť to tetovanie. Nemal som rád keď mi na neho niekto čumel a preto som sa cítil ako "nahý". Načo máš ten náhrdelník? Meteorit? Niečo mi to hovorí.. nepatrilo niečo takéto skrytej hviezdnej? Ako malý som o tom čítal pár kníh, veľmi som sa zaujímal o dejiny. Čierny piesok mi celý vletel do ľavej ruky, konečne som si mohol obliecť tú rukavicu ktorá mi zakrývala tú bábkarskú zbraň primontovanú na mojom tele. Čo teraz? Spýtal som sa zamyslene.