Země Železa

Oga na tomto mieste nebol sám, aj po chvíli on sám pocítil že sa v okolí nachádza ešte niekto. Bolo tu veľa silných čakier, naozaj impozantných čakier mocných samurajov, ale medzi nimi vládla jedna impozantná čakra, čakra ktorá bola oveľa silnejšia akú doteraz zažil, oveľa silnejšia ako čakra samotného Ogiho, čakra, ktorá sa rovnala a dokonca dokázala prekonať väčšinu Kágov dokopy. Patrila divne stojacej postave v diaľke, opierajúc sa o stĺp za ním stál v ceste a zdalo sa že čaká priamo na neho. Biely čistý plášť, ktorý tak symbolizoval už dávno objavenú organizáciu Hakuei, bolo takmer isté že tu Takao čakal priamo na Ogiho. Podivnými farbami v očiach som sledoval jeho kroky, kým nepristúpil bližšie.

"Zdá sa že je tu ďalší utečenec z Iwy.. Nejsi prvý ani posledný ktorý tadiaľ prešli.." Prehovoril som, aj keď som poriadne naznačil že to myslím všeobecne, po celý čas som mal oči len pre neho. Zdalo sa že od neho žiadam oveľa viac ako len krátku zastávku, akoby som ho naozaj potreboval. Ani sám to Oga nevedel, v podsvetí bol dosť známy a rešpektovaný nato aby sa o neho zaujímali aj členovia organizácie ako je Hakuei, ktorá postrádala na členoch o ktorých sme nedávno prišli, a tak sa začalo znova verbovať. Oga bol ideálnym cieľom nato aby prešiel svojou vlastnou očistou, aby mohol pristúpiť k nám a pomôcť nám očistiť tento svet od špiny ktorá sa tu usadila. Viac som ale neprehovoril, čakal som, či sa pohne ďalej alebo odpovie nejako na moju poznámku. Predsa len, musel som si byť vopred istý že do niečo takého vôbec uvažuje vstúpiť, než mu začnem všetko vykecávať. A predovšetkým, už dlho som ho sledoval a jeho výstup sa mi zapáčil..

Nie že by som bol silný, až príliš silný, aby som to nemaskoval, aj keď som bol, bol som si až príliš istý priestorom v ktorom som a nachádzal. Samotný Oga si musel ako senzibil povšimnúť ako sa v momente začali strácať samurajské jednotky a tie sa pomaly nahrádzali inými čakrami, čakrami Shinobi. Keď sa rozhliadol, uvidel ako sa okolo neho začali hŕbiť postavy, v kapuciach alebo aj bez nich, všetky ale mali plášte, podivné plášte, neboli biele ako mávajú Hakuei, ale mali jej prvy, akoby to bol nejaký podstupeň člena Hakuei. Niečo ako vyznávači, alebo dalo by sa povedať, podplatený sluhovia? Jedno bolo isté, to že sa začali v okolí objavovať v tak veľkom množstve, aj keď ich čakra nebola veľká ale skôr priemerná, mu dalo dosť najavo, ako sa veci majú. Takao sem prišiel obchodovať, a nie nebral ako výhodnú ponuku priamo pre neho. Bol si takmer istý, že bude počuť áno.

"To je fuk ako to berieš, svoju dedinu si opustil napriek tomu že tam ešte stále prebývala jej vôľa, ale ja ťa nesúdim.. Urobil si správnu vec.." Prehovoril som jasne a zreteľne, rovnako jasne a stručne na celú túto vec, keď sa aj vonkajšok ochladil. Bol to len prídavný efekt, na ktorý som vôbec nemal vplyv ale dodalo to tomuto miestu ešte dusnejšiu atmosféru ako fakt že sa tu zgrupovalu už moc ľudí, pričom všetci čakali len na môj povel. V tom prejavil záujem a tak sa postavy zastavili na mieste, presne v okamihu ako som mu odpovedal. "Teba.." Stačilo jedno slovo nato aby celé okolie utíchlo a v pozadí sa uzývalo len šumenie vetra. Obloha bola zatiahnutá a schyľovalo sa k búrke avšak ja som ostal stáť a sledoval som jeho oči. Príjme to? Alebo bude potrebné použiť iné metódy?

Zavial vietor. Len čo Oga položil otázku, obom im vietor prešľahal tvár a studenými prúdami im rozstrapatil vlasy, cez ktoré si konečne poriadne pozreli do očí. Takao nevedel čo vidieť v Ogiho očiach, boli tak kamenné, ale Oga samotný videl konečne taky niečo. Kamenné oči sa povolili a tam zahliadol žiadostivosť. Majetníckosť. A všetko s tým spojené, túžbu ovládať. Len čo však vietor prefúkol a na oblohe nad nimi konečne prečesol blesk, pričom ho následoval ohromné burácanie v pozadí, svet stíchol. Vietor prestal tak bičovať a všetká akustika zmizla. Hromy prestali burácať avšak prišlo niečo nové. Dážď, ohromné kvapky dažďak ktoré pomaly dopadali na zem, avšak znova netvorili žiaden zvuk, iba ak v okolí ich uší, kvapky boli ešte mladé a slabé. Posledný blesk prečesal tmavú oblohu, kým sa konečne Takao rozhodol narušiť tak dlhé ticho, pri ktorom väčšine ľudí behala husia koža po chrbte. A atmosféra dusna vypukla.

"Všetkých.." Prehovoril som. Bol to akoby rozkaz, a už nevie ani samotný Oga čím som ich podplatil alebo čo som urobil aby boli tak poslušný a ochotný aj umrieť na moje slová, všetci Shinobi z okolia sa pustili do Ogi. Hlava nehlava, nereagovali a nebáli sa smrti, nepociťovali žiaden strach, boli to ako bábky, stroje na zabíjanie a pripravené nato aby umreli pre vyššie ciele. Chladnosť v mojich očiach však zmizla, keď sa aj moje telo presunulo na strechu povedľa odkiaľ som sledoval ako na Iwagakurskú Anbu jednotku začali skákať stovky ninjov, pričom každý mal v mysli len jedno. Každý ho chcel zabiť.

Chvíľku som sledoval ako sa táto maškaráda vyvýjala, až som sa do toho rozhodol zasiahnuť. Ani jeden z nich by nedokázal niečo takéto zlomiť, mal skúsenosti v oblasti Genjutsu na naozaj vysokej úrovni, ale nebol na ňu priamo zameraný a to bola maličká chybyčka ktorej sa dopustil. Pretože len čo celé okolie utíchlo a všetci títo idioti ostali stáť na mieste kde sa zabávali na tom ako ich drvil nejaký golem, jeden z nich precitol a zrušil ilúziu. Padol na kolená, neďaleko budovy na ktorej streche som stál ja samotný. Zhlboka sa nadýchol ale nato sa hneď postavil, keď padol druhý.. a tretí, a ďalší. Začali sa dostávať z Genjutsu, jeden za druhým a bolo takmer až nadmieru jasné, že som za tým nejakým spôsobom stál ja. Ani on nemusel tušiť ako som to dokázal, ale to nebolo v tejto chvíli podstatné, viac podstatný bol môj výraz, kamenný výraz bez prvkov záujmu, už úplne iný ako som mával doteraz. Zdalo sa že sledovaním ako ich outplayol ma to nudí. Sám teraz pochopil pri výraze čo musí naozaj urobiť, keď sa znova tá istá stovka slabých Shinobi vrhla na neho, nehľadiac na okolie a nič iné nevnímajúce len jeho život, akoby na tom závisel ten ich.