NEMOCNICE

Preletel som ulicou až som bol pri nemocnici. Mal som šťastie, že v tedy niekto otvoril dvere, takže som nimi len prefrčal a okamžite sa zastavil u lôžka, ktoré bolo na chodbe voľné, kde som ju položil. "Medici!" Skríkol som, aby som ich alarmoval o našom príchode, lebo bol naozaj rýchli. "Je v stave ohrozenia života, prosím postarajte sa o ňu čo najrýchlejšie." Určite nikto nečakal, že sa tu takto zjaví Raikage aj s jeho sekretárkou, ktorá bola deravá. Netrvalo príliš dlho a lekári sa tu zbehli hneď a brali ju hneď na sálu, chcel som tam ísť s nimi ale dokonca ani mňa, ako Raikageho tam nechceli pustiť, takže som musel ostať trčať na chodbe, kde som mohol len v napätí čakať. Risoku, drž sa. Ak ma teraz opustíš tak si ťa nájdem a dostaneš na holú! Aj keď sa to mohlo zdať vtipné, necítil som sa tak ale nechcel som si pripustiť, žeby sa mohlo stať niečo také, takže som nemohol dovoliť negatívnym myšlienkam, aby prepadli moju hlavu. Crystal hovorila, že máme vynikajúcich medikov, teraz som potreboval, aby svoje kvality predviedli.  

Nemohol som sedieť na mieste. Stál som na chodbe a chodil som z miesta na miesto. Naozaj som mal extra super šťastie. Nie len, že som riešil Atsuku, k tomu sa objaví akýsi bývalí Raikage a pokúsi sa mi zabiť sekretárku. Vážne som nevedel, že či teraz vyletieť z dediny, nájsť ho a urobiť aj jemu jednu alebo takých 50 dier do tela, aby si zapamätal, že to je neodpustiteľné. Gyuki, keby som šalel ... prevezmi to radšej ty. Myslím si, že tvoje besnenie bude pre dedinu lepšie, než to moje. Snažil som sa aspoň takto odľahčiť svoju hlavu od negatívnych myšlienok ale aj tak to nešlo bol som proste napätý ale veril som v silu Risoku. Teraz ma opustiť nesmie ... Pozrel som von oknom, kde už bola kľudná noc bez mráčka.

Prešlo viac, ako tri hodiny a ja som sa tam stále prechádzal, ako lokomotíva. Radšej som už polovicu času na nič nemyslel, lebo by mi asi vybuchla hlava. V tom vyšiel medik, ktorý prišiel ku mne a tváril sa akosi zle. Keď mi povedal, že je v poriadku a je stabilizovaná mal som chuť ho rozkopať za ten jeho výraz, lebo ma neskutočne vystrašil. Dodal, že tam nemám byť príliš dlho a že sa nesmie prepínať, takže má mať proste absolútny kľud. Ak by to neboli taký dobrý medikovia asi by som ju dnes ani nemohol vidieť. Z chodby som sa pobral pomaly pred dvere izby v ktorej bola. Potichu som zaklopal a vstúpil som dnu. "Risu..." Podišiel som k nej  a šťastne som sa na ňu usmial. Bol som veľmi rád, že to prežila. "Musíš mi niečo sľúbiť. Už nikdy... nikdy nikdy mi nezachraňuj život, rozumieš?" Miesto toho, aby som si sadol na stoličku, tak som si kľakol vedľa jej postele a pozeral smerom k nej. Pozeral som na ňu teraz, ako na nejaký poklad. Človek si ani neuvedomí hodnotu iných, pokým o ne skoro nepríde.

"Bože ty si trubka..." Všimol som si, že mi to nechcela sľúbiť ale teraz som ju niečím takým mučiť nemohol na to je dosť času. "Nevadí, však pôjdeme na ňu niekedy inokedy." Povedal som s menším úsmevom. Keď ale začala hovoriť o problémoch a začala sa vypytovať na toho muža len sa vo mne prehĺbila akási nenávisť voči nemu. Miesto odpovede som ostal ticho. Svojou rukou som chytil tú jej zo spodu a potom na ňu priložil aj druhú. "Ani nevieš, aké  veľké tie problémy boli ... "  Začal som takto. "Takmer som zomrel od strachu .... " Bol som človek, ktorý príliš svoje pocity nevyjadroval a to ona určite veľmi dobre vedela ale tentoraz som skoro stratil to posledné, čo mám. Predsa len rodinu už som žiadnu nemal a aj keď som ju možno nemiloval, ako ona mňa mal som ju tu zo všetkých najradšej. "Vážne som veľmi rád, že si v poriadku." Vážne to vyzeralo tak, že s toho jej zranenia som bol viac vykoľajený ja, ako ona. Ono to tak asi aj bolo.

Je pravda, že tu bude ležať asi pomerne dlho. No mohla to ale brať, ako dovolenku a mohla si odpočinúť. Ja som si tie jej slová veľmi dobre zapamätal a vedel som, čo ku mne cíti, preto keď som si teraz spätne zobral, čo všetko som robil, tak som jej pomerne robil naprieč. "Jediného človeka, ktorého mám najradšej." Povedal som popravde a teraz som ani v ničom neklamal. Potom som už ale chcel trocha odľahčiť situáciu, tak som to nechal tak. "Ja tu žiadnu ďalšiu ženu, či nebodaj muža ... vďaka bohu za to ... nevidím." To medzi tým som povedal pomerne rýchlo a ten začiatok a koniec som povedal normálne. "Budeš mať teraz dovolenku ale budem ťa sem chodiť navštevovať. Ako dlho tu ale budeš mi nepovedali." Bude to pre mňa ťažké zvládať ale prvoradé bude jej zdravie.

"Nevadí na výber nemáš." Povedal som zo smiechom, predsa len chcieť nemusela ale okolnosti ju k tomu donútia. "Donesiem ti niečo na čítanie?" Opýtal som sa jej. Medzi tým, ako sme boli ona zaspala a ja som tam ostal pri nej. Podal som si tam kreslo a ja som na ňom akosi zaspal tiež.
Teraz som sa zobudil a všimol som si, že ju stále držím za ruku. Je čas ísť do práce... Pozoroval som ju, ako spí a pri tom som ale vedel, žeby som už mal ísť. Bol som ale ešte rozospatý tak som mal ešte zopár minút naviac, než sa vyberiem pracovať.

Zobudila sa pomerne rovnako, ako ja sám. "Však už som na ceste." Prezradil som jej a vstal som z kresla. "Uzdrav sa čo najskôr." Poprial som jej zakýval a vybral som sa odtiaľ von. Vyšiel som z nemocnice a namieril som si to do kancelárie, tentoraz som mal robiť papierovačky ja. Na mysli som mal ale skôr niečo iné a to bola Atsuka a bývalí raikage, ktorého som chcel zneškodniť, za to čo urobil.
(presun)

- Přesun -