NEMOCNICE

First topic message reminder :

Nemocnice je jedinou důležitou institucí vesnice, která není umístěna v jejím středu. Důvodem toho je možnost izolace nemocnice od zbytku budov v případě epidemie. Jde o komplex několika budov se speciálními účely od ambulance až po pitevnu.

Přišlo mi, že je skutečně unavený. A nebylo divu, poslední dobou jsem toho na něj naházela spoustu. Umřel mu otec, jeho kamarádka se stala Raikage, děti, které jsem měla učit a které určitě znal se ztratily na misi (pravděpodobnost přežití nulová), Sunagakure byla zničena a ve vesnici jeho otce se začali objevovat cizinci a potom jsem na něj poslala členku ANBU, aby vyzkoušela, jestli už může být Jouninem, hned po tom boji jsem ho donutila bojovat znovu s někým, kdo se mu téměř mohl rovnat silou, nakonec jsem ho navrtala do týmu, který bude plnit ty nejtěžší úkoly z vesnice a bude na něj tak doléhat ta největší zodpovědnost. Nehledě na to, že s ním Yuna nechtěla jít na pivo.
Moc veselá doba není...
"Je mi líto, co se poslední dobou děje," zesmutněla jsem náhle. "A za to, na čem mám svou vinu i já, se omlouvám."
Sice zatím nevěděl, že jeho zkouška byl můj nápad, ale i tak toho bylo dost. A navíc jsem nahradila jeho otce, nehledě na to, že on předtím nahradil mě.
"Nu," rychle jsem vstala, abych setřásla trapnou chvíli vlastní slabosti a zamířila jsem ke dveřím. "Vím přesně, kam půjdeme..."
Zamířila jsem do centra ke svému oblíbenému podniku a snažila jsem se jít rychle, abychom se k tomuto tématu nestihli vrátit. Bála jsem se, že se jeho postoj vůči mě změní, až zjistí pravdu.

//Přesun

Moje myšlienky prerušila žena, podľa výzoru hodnotím sestrička, alebo doktorka. Áno volám sa Natao.. Odpovedal som jemným a kľudným hlasom. Prečo sa ma pýtala na meno? Určite ho na tej kartičke mala napísané, bol to snáď nejaký znak priateľstva? Druhá otázka ma zarazila ešte viac. Ako sa.. mám? Toto som nepočul.. už veľmi dávno. Povedal som prekvapeno a premeral si ju. Cítim sa zvláštne.. cítim akoby som v sebe zaplnil dieru ktorá sa zväčšovala a požierala celé moje telo. Tá diera nikdy nezmizne.. no dokáže ostať veľmi malá a to je hlavné. Pri týchto slovách si pravou rukou prešiel po chrbáte. Ak bola Yuna bystrozraká, alebo sa len nahla mohla uvidieť vytetovanú dlhú čiaru na ktorej boli napísané hiraganou mená. Jeho meno bolo na vrchole a ako jediné nebolo prečiarknuté. Poznáte ten pocit.. keď stratíte úplne všetko a jediné čo vo vašom živote ostane je samota a beznádej? Čo myslíte.. čo by mala v tom momente daná osoba spraviť? Ako by sa mala donútiť.. žiť? Mierne sa zamračil a zahľadel sa Yune do očí. Žijeme aby sme bojovali.. je teda tá posledná vec ktorá nás má držať pri živote.. boj? Opýtal sa skôr seba pričom svoj pohľad venoval slnku ktoré žiarilo do izby.

Pozorne som počúval slová Yuni. Priatelia.. rodina..
Pocity vo mne sa zo sekundy na sekundu striedali.
Pomaly som prestával Yunu vnímať ako lekárku ale ako shinobiho ktorý si cez toto všetko prešiel sám. Vždy sa to ale až príliš ľahko rozpráva než koná..
Človek nieje schopný rozkázať mozgu aby konalo ako by malo..
Cítil som sa tak zvláštne, nevedel som čo bude ďalej. Buď ma vyženú alebo popravia ako sa patrí.
Tak či onak, pre tento moment mi to môže byť ukradnuté.
Ďalšia otázka bola veľmi jednoducho položená, no bude veľmi ťažko zodpovedaná.
Čakal som kedy sa to spýta.. Opäť sa mi vybavili ich tváre.. mojich spolubojovníkov a členov rodiny.
Tentokrát som nebláznil ani nepanikáril. Všetci... ktorých som ochraňoval a snažil sa zachrániť.. zomreli. Povedal som s tichým a mŕtvym hlasom.
Nechcel som na to už spomínať, no pri každom slove som tam opäť stál a videl ich umierať.
Pri obhliadkovej misii nás prepadli a pozabíjali celú divíziu ktorá tam bola.. Jediná jednotka ktorá prežila bola moja, spoločne s kapitánom sme utekali, každých sto metrov jedného z nás dostali. Pri poslednej obrane sme všetci spadli do rokliny. Požiadali ma.. aby som ich všetkých zabil.. týmito rukami som pripravil mojich priateľov o život. Povedal som pozerajúc sa na svoje ruky ktoré sa triasli. Tú krv z nich nikdy nezmyjem. Po tom všetkom som sa vrátil do Suny a zistil že už žiadna Suna nejestvuje.. Je to zvláštne.. zistiť že všetko čo som kedysi miloval, poznal.. už nieje. Jediné čo mi po nich všetkých ostalo je toto.. Z ľavej ruky mi vyletel čierny piesok ktorý sa mi usadil okolo nej usadil. Ostala mi moja sila a meno. Venovali mi svoje životy aby som mohol ísť ďalej a bojovať.. Na mojej tvári sa objavil menší úsmev.

Jej slová boli hrejivé, prúdilo ako sila do môjho tela a naplňovali ma energiou. Nebol som nijaká citlivka ani nič podobné, ale toto som už veľmi dlho od nikoho nepočul.
Jemne som sa usmial. Keď sa mi dotkla líca tak som trochu sčervenal. Nebol som moc zvyknutý na ženskú spoločnosť, už vôbec nie na ich dotyky. Áno.. budem žiť aby ich obety nepadli navnivoč. Povedal som a opäť sa usmial. Nájdem ich.. a po jednom pocítia utrpenie.. Niečo mi však skočilo do hlavy. Jednoduchá myšlienka ktorá mi nedala nadýchnuť. Začal som sa obzerať po miestnosti a hľadať strážcov. Prečo ma nikto nestráži? Napadol som predsa dvoch Jouninov, to mi až tak dôverujete? Určite by ma už teraz niekde strážili aspoň nasadený Anbuovia. Povedal šibalsky a pozrel sa na Yunu.

Spustila som ruku z jeho líca, avšak tou druhou som i naďalej držala tú jeho. Jeho otázka ma zarazila, ale nevyviedla z miery, takže som zareagovala pomerne rýchlo. "Pre tvoju informáciu strážili ťa moji kolegovia. Aj keď si myslím, že to nie je potrebné, tvoj útok bol pravdepodobne zapríčinený udalosťami, ktoré si prežil a trošku ti z toho preskočilo." Uškrnula som sa. "Poslala som ich preč, nech si oddýchnu. Postrážim ťa aj ja sama, nie?" Dodala som milým hlasom. Nepôsobil na mňa nejako narušene. Možno bol ešte trochu rozrušený, ale inak bol úplne v poriadku.

Máš pravdu.. Povedal som si pokojne a oprel sa o stenu. Ešte že si poriadne nepamätám čo som vyvádzal..
Porazil som aspoň niekoho? Zasmial som sa a pevne jej chytil ruku. Bol som pokojný, aspoň pre teraz. Moje šialenstvo a beznádej bola pre tento krát zničená.
Takže.. čo sa bude diať teraz? Nerád vyspávam a predlžujem veci. Nenávidel som nemocnice a hlavne keď som musel ležať. Prežil som viac ako rok na ľadových plániach plných mrazu a krvi, nejaké jednoduché zranenia prežijem. Čo sa týkalo ich tak som bol dosť tvrdý, nie tak ľahko ma niečo položilo na kolená.

Trošku som sa pousmial keď mi povedala že bol "Ken" nasratý.
Až teraz som si však uvedomil že som dostal akýsi výpadok pamäte.
Nemohol som si spomenúť na veľa vecí. Cítil som sa ako po nejakej párty, niektoré veci som mal tak povediac čierne, okná. Snažil som sa spomenúť aké
číslo som dostal pri silovom meraní v našej dvadsať člennej jednotke.
V tej sekunde ma chytila menšia panika. Prečo? Do čerta.. Nehovor mi že si nepamätám..
Na tvári som mal stále falošný úsmev ktorý som si dokázal na dosť dlho udržať.
Potom som si opäť zaľahol a upustil od úsmevu. Ďakujem.. môžem ťa o niečo poprosiť?
Mohla by si mi doniesť nejaké oblečenie? Nechcem tu byť v tomto nemocničnom oblečení ktoré dovoluje vetru ukazovať moje pozadie... Ak teda niesi ten typ ľudí čo to obľubuje.
Zasmial som sa s ironickým tónom. A ešte jedna vec.. zachovali sa moje veci ktoré som mal pri sebe? Povedal som opäť.

Na jej poznámku s fanúšičkami som sa veľmi pousmial.
Ešte viac ma pobavilo keď začala zbesilo mávať rukami a obhajovať sa. Samozrejme, žena ako ty by si takéto niečo nemohla dovoliť čo? Možno budeš jedna z tých fanúšičiek práve ty. Zasmial som sa a vyplazil jazyk. Dobre teda.. ak dovolíš. Povedal som sarkasticky a postavil som sa aby som sa mohol prezliecť. Čierny piesok zakryl celú moju intímnu čas a tak som sa mohol pokojne vyzliecť. Bolo to divné, stále som mal pocit ako keby ma videla nahého. Pravou rukou som si chytil chrbát a popukal si pár kostičiek. Ako som sa zohol po tričko tak mohla Yuna uvidieť kompletné tetovanie. Dvadsať japonských znakov ktorý boli na dlhej čiare smerujúcej od krku až po zadok. Všetky boli poprečiarkované až na to posledné na vrchu. Ten jediný znak nebol prečiarknutý. Ten znak bol "Natao". Jediný ktorý prežil. Obliekol som si na seba tričko a aj gate. Uprednostňujem košele ale čo už no.. Povedal som humorne a piesok sa pomaly vrátil do mojej ľavej ruky. Na jej otázku či ešte niečo potrebujem som sa pousmial a skrčil sa k nej. Neviem.. Určite ale nechcem ostať sám v tejto zatuchnutej miestnosti. Povedal som a opäť vyplazil jazyk.

Čakal som kedy sa spýta na moje tetovanie. Bolo zvláštne, nenávidel som ho. Ale aj cez to to bolo niečo špeciálne.
Toto tetovanie mi pripomínalo čo sa stalo. Malo takú zvláštnu energiu, nevedel som či mi dodáva silu alebo skôr uberá. Pomaličky som sa otočil a skôr smutne sa pozrel na zem pričom som si zmačkol istú časť svalstva na chrbáte. Toto tetovanie? Pravou rukou som si na jeden švih strhol tričko a hodil ho na posteľ. Otočil som sa tak aby ma Yuna videla. Toto tetovanie bolo symbolom našej jednotky. Každý jeden si ho nechal vytetovať ako sľub vernosti. Jedno z pravidiel bolo, že si musíme vytetovať čiaru na meno shinobi ktorý zahynul. V mojom prípade.. som bol ja jediný kto ostal na žive. Keďže som nemal čas na nejaké tetovania tak som to spravil takto. Dopovedal som a čierny piesok ktorý vyletel z mojej ruky vyrezal čiaru na meno ktoré bolo na úplnom konci. Z rany sa pustil malý prúd krvi ktorý stekal po chrbáte. Tá veľká čiara bola niečo ako rodokmeň, všetci sme boli na jednej línii a chránili si životy. To jediné meno ktoré nieje prečiarknuté a je na mojom krku je moje. Každý mal svoje vytetované na krku aby kapitáni jednotiek vedeli s kým rozprávajú. Smutné spomienky ma donútili zovrieť dlaň v päsť. Občas som premýšľal aký sme účeľ vlastne mali. Poslali nás niekam na sever aby sme zistili čo sa deje, bola to však pravda? Aký účeľ sme mali? Boli sme už predom odsúdený na záhubu? Možno raz sa pravdu dozviem..Po chvíľke som ale pevný stisk uvoľnil a otočil sa na Yunu. Jemne som sa usmial a posadil sa na posteľ.

Až potom som si uvedomil že ako lekárka po mne hneď skočí a vyšetrí mi ranu. Čo som bol ale prekvapený bolo že mi nevynadala, väčšinou to ženy robia.. ale ona nie, bola iná.
Jemne som sa pousmial a poškrabal sa za hlavou. Jemné štípanie som ani nevnímal, zažil som aj horšie veci.
Pozitívnejšiu tému? Hmm. Hlboko som sa zamyslel, priložil som si prst k perám a snažil sa na niečo prísť. No na nič som nemohol prísť. Veľa pozitívných vecí ma moc nenapadá, nemal som už veľmi dlho príležitosť myslieť pozitívne. Zasmial som sa aj keď to bol skôr taký smutný smiech. Skúsme začať tým že mi niečo povieš o sebe. Povedal a poškrabal sa na líci. To bola asi fakt jediná vec ktorá ho napadla.

Posledná pozitívna vec ktorá ma napadá je toto.. Povedal som a rozbehol som sa ku skrini. Otvoril som ju a pousmial som sa.
Bolo tu presne to čo som potreboval. Bolo tam dosť vecí takže som ich musel pohádzať na posteľ.
Vyhádzal som takmer celú skriňu. Potom som skočil na posteľ a pozrel sa na všetko čo sa zachránilo. Najdôležitejšia bola moja taška v ktorej som mal takmer všetky svoje zvitky. Otvoril som ju a vytiahol z nej svoje náhradné chrániče a zvitok.
Najlepšia vec ktorá môže byť je poprehýbať si kosti a rozprúdiť krv. Bolo dopredu jasné že som už chcel odísť, táto nemocnica mi išla na mozok. Nasadil som si chrániče na ruky,nohy a brucho. Boli to klasické chrániče každej jednotky Anbu. Pevne som si ich upevnil na holom tele, bolo dosť teplo čiže mi nevadilo sa trošku "obnažovať". Potom som sa posadil a otvoril zvitok. Daj mi chvíľku prosím. Usmial som sa a zavrel som oči. Yuna ucítila prudký nárast chakry ktorý sršal zo zvitku. Prúdil celou miestnosťou, bola to moja chakra. Pôsobila tak jemne a a príjemne, nebola síce fyzická, no aj tak si ju bola schopná cítiť na pokožke. Po chvíľke celá chakra vletela do môjho tela. Zvitok sa sám uzavrel. Tento prudký nárast chakry mi rozvíril vlasy a spôsobil mi jemnú dezorientáciu. Na pár sekúnd moje telo "vyžarovalo" modrú auru chakry ktorá dohorievala a pomaly mizla. Hneď sa cítim lepšie.. Jedna vec ktorú si dobre pamätám bola že som využil plné vypustenie chakry čo mi dodalo veľký boost no stratil som veľké množstvo chakry ktoré by sa mi mohlo dopĺňať aj týždeň. Vždy na takúto situáciu tu mám pripravený zvitok s mojou chakrou ktorú vždycky dám do zvitku. Po týchto slovách som chytil zvitok a šmaril ho do tašky. Neboj sa, chcel by som len takú menšiu prechádzku, veci si tu nechám na dôkaz toho že sa vrátim. Zasmial som sa a opäť som na ňu vyplazil jazyk.

Takeshi

Došel jsem do nemocnice, kde zatím probrali našeho malého sedmilháře, zastavili mu krvácení a trochu ho porychtovali. Nic se ale nemá přehánět. Když se "Rei" probudil, zjistil, že je připoután k nemocničnímu lůžku.
"Vybral jste si nevhodnou dobu, pane..." začal jsem a uctivě, s klidným úsměvem jsem se uklonil.
"Jmenuji se Takeshi Kenpachi ze Země Železa. Smím  znát Vaše jméno? A věřte mi, že Rei Casius není správná odpověď..."

Takeshi

Stále jsem se klidně usmíval, i když má trpělivost mi docházela velmi rychle, což mohl poznat z tónu v hlase.
"Na něco jsem se ptal." řekl jsem jen a počkal na jeho odpověď.

// Byl bych rád, abys přestal míchat informace, které ví hráč, s informacemi, které ví postava

Takeshi

Jeho věta jen potvrdila domněnku o tom, že absolutně nemá páru, co se tu děje.
"Víš, věřím, že se máš rád, takže ti to vysvětlím tak, abys to pochopil. Rei Casius nikdy neopustil tuhle vesnici, podle stráží přišel dvakrát dovnitř ale ani jednou ven. Upřímně je mi jedno, kdo jsi, ale vypadáš jako on. A on je odsouzen k smrti.
Takže je jen na tobě, jestli budeš dál tvrdit, že jsi Rei, ale radil bych ti potvrdit mi mou domněnku a říct, kdo jsi a co tu děláš. Jako cizák cizákovi..."