Hlavní brána Kirigakure

Predčasná radosť voja z výhry nad Kazue sa však takmer okamžite zmenila na tratégiu pre tých ktorý sa odvážili zdržať v blízkosti jej tela. Ani nie pár sekúnd nato ako bolo definitívne že sa Kazue nepodarí zo svojich zranení dostať, sa na mieste objavila iná postava, ktorá sa do boja takmer vôbec nezapojovala, napriek faktu že po celý ten čas mala na sebe rovnakú uniformu ako celá Hakuei dokopy. V okolí vchodu do kaňonu, miesta kde len pomaly začínala prvá brána, som potriasol katanou ktorú som vybral z tela takmer posledného z Oininov ktorý ostali aby ma dorazili. Neostalo ich tu veľa, no napriek tomu to bol dostatočný počet aby som si zvýšil renomé vo svete.

"Ale, ale.." Prehovoril som s povzdychom nahlas, keď som v dyme spôsobenom lávou kráčal po ľadom obohatenej zemi, prekračujúc veľké množstvá tiel Kirigakurských špeciálnych jednotiek, ktoré položili teda ten svoj život za svoju vlasť. Pri myšlienke čo sa tu stalo som sa len škodoradostne usmial a pohliadol pred seba, kde som videl troch samostatne stojacich Oininov, posledných z tých ktorý tvorili tento útočný voj. Zdesili sa keď mi na tvári zazreli smrť a v očiach len temnotu, a nevoľky začali pomaly ustupovať pred mojou katanou, ale samotne aj oni už mali za sebou boj a ja som bol ako čerstvý. Než však stihli povedať čo i len slovo, za ich telami sa objavili štyri moje Jiongu srdcia a cez spojené techniky doslova vymazali čo i len spomienku na spomínaných "hrdinov z Kiri". Moje kroky cez potoky krvi smerovali priamo k mŕtvemu telu môjho takzvaného "spoločníka", kde som si pokľakol a s tvrdou tvárou jej pozrel do očí.
"A teraz mi povedz.. aký má táto vojna zmysel?"

Okamžite som sa postavil, len čo som zacítil prudší závan vetru, ale to už bolo neskoro. Jej hlas sa v tom okamihu, skôr ako som stihol nechať pretiecť hlavou jedinú myšlienku, rozliahol po celom mieste, kde som doteraz stál v kruhu pobitých Oininov.
"Lenže my nie sme, a už od začiatku bolo jasné že je naozaj minimálna šanca poraziť ich. Vleteli sme tu príliš zapálený a Kirigakurské vody nás začali pohlcovať, kým nezhasnú všetky svetlá a na bojisku ostan.." Na malý okamih som sa zarazil. Nebolo to ani kvôli tomu že sa mi dostala do príliš blízkeho osobného priestoru, to mi ani tak nevadilo. Na malý okamih som si predstavil jej scénar, prečo to urobila.

"Je v tebe viac ako sa na prvý pohľad zdá.." Prehovoril som, ako aj ospravedlnenie zato čo som povedal na našom prvom stretnutí než sme tu dorazili. Mal som voči nej nepekné poznámky, ktoré si tak možno ani nezaslúžila. Nebol som nejaký veľký mysliteľ a radšej som enchával za seba rozprávať svoje päste, možno som sa aj vo svojej teórii mýlil, ale do ich hádky som nevstúpil a radšej som napäto počúval ich drvivý rozhovor, pri ktorom som prestával veriť v Sora no Sena. Bolo to až nemožné, na začiatku tohto súboja som mu veril viac ako jej samotnej, ale keď sa pustila do vysvetľovania, začal som chápať pojem "nebo" a "mesiac". To však v túto chvíľu pre mňa nehralo rolu, vždy som bol dosť sebec a to vo mne nechali aj po očiste, takže som predovšetkým myslel na seba a svoje potreby.
"Ak je to tak, možno by bolo načase aby vysvitol mesiac.." Pomyslel som si ale pre stranu som sa vôbec nerozhodol. Nato som sa však pousmial, keď nám oznámili že sa k nám niekto blíži. Podľa všetkého bol sám, a keď som z tej diaľky sám uvidel, jeho sila nepatrila práve k najväčším ktoré som tentoraz zabil.

"Býva to muž ktorý podá žene ružu.. Takže nabudúce platíš večeru.." Prehovoril som, už po svojom spôsobe som možno prijal jej ponuku, možno som ju odmietol, kto vie. Ale ako mohla čakať že ja, ktorý miluje boj viac ako čokoľvek iné na tejto planéte, by odmietol takto boj, ktorý sa tu mal odohrať. Neviem či mal trvať dlho, ale Akuma urobil obrovskú chybu keď sa rozhodol postaviť proti mne. Bolo načase poriadne začať prelievať Kirigakurskú krv, nie tých ktorý sa skrývali za maskami, ale tých ktorý mali mená. A práve on, Akuma, narazil na súpera oveľa silnejšieho, ďaleko presahujúceho jeho možné hranice, či už teraz alebo v budúcnosti, ktorá nebola práve najjasnejšia. Práve kvôli Takaoiv, v ktorom sa zrodil jeho starý duch. Duch, ktorý nemal zľutovanie s nikým na tomto svete. A to čakalo aj jeho. Smrť.

Zasmial som sa. Nahlas a zreteľne som sa zasmial keď som pohliadol na úmysli chlapca predo mnou. Dieťa, nemohol mať viac ako 15, bolo viac ako pravdepodobné že je ešte mladší ako vek ktorý som si tipol. Nanešťastie pre neho som však nepatril k ľuďom ktorý by mali zľutovanie voči deťom. Nebral som ho ako dieťa, ale ako Kirigakurského Shinobiho, ktorý ma prišiel napadnúť. Najviac ma zaujalo ale jeho správanie sa, keď sa rozhodol, aj keď sám bol o sebe silný, napadnúť postavu omnoho silnejšiu ako on sám. Zaujímalo ma čo ho donútilo tento akt urobiť. Chcel som vedieť, prečo sa tak tvrdohlavo rozhodol umrieť za svoju dedinu, vediac že proti mne napriek všetkým jeho kvalitám, nemá najmenšiu šancu takto sám.

"Nie si ty idiot?" Spýtal som sa keď som pohliadol na jeho pravé ja, úplne ignorujúc jeho klon ktorý bol ku mne bližšie. Nepotreboval som sa zaoberať nejakými slabými náhradami za neho, stačilo mi hľadieť do nie veľkej diaľky a sledovať jeho malú postavičku ako sa ku mne približuje skladajúc pečate na Genjutsu. To som si neuvedomil, možno by som hral opatrnejšie túto partiu, avšak ani Akuma si neuvedomil že mi práve týmto nemôže nijako ublížiť. No zdalo sa, že to zabralo pretože po doskladaní pečate, pramohol ma spánok a zaspal som stojaci medzi nimi. Čo bolo zaujímavé ale bolo, že Akuma nemohol zahliadnuť moju ruku, ktorá sa zdala, bola ukrytá v dlhom plášti. Možno ma chytil do Genjutsu ale musel postupovať opatrne, pretože aj ja som mal nejaké triky "v rukáve".

Ani sám som si neuvedomil ako mi darček od Kurumi tentoraz zachránil život. Nie len že som vďaka jej pachu dokázal spozorovať a zrušiť každé Genjutsu, čo mi dovoľovalo posunúť svoje hranice na oveľa vyššiu úroveň, keďže som odstránil svoju najväčšiu slabinu, taktiež som bol schopný vďaka tejto schopnosti konkurovať aj samotnému Mizukágemu. Po tvári sa mi roztiahol úsmev, keď som zahliadol ako sa teší tomu ako úspešný bol vo svojej technike, a ešte viac som sa pousmial v rúšku tmy ktorú som si vytvoril sklopenou hlavou, keď som zahliadol ako sa okolo mňa začínajú zlietavať nejaké podivné netopiere. Než však stihli niečo urobiť, ozval sa môj rev, ktorý jasne signalizoval čo si o jeho Genjutsu myslím.

"Ranton.. Raiunkuha!" Zreval som, odhaľujúc moje Kekei Genkai ktoré patrilo do Kumo. Okolo mňa sa začali zhlukovať mraky, ktoré okamžite začali tieniť moju postavu a mračno bolo tak veľké že zatienilo samotné netopiere. Všetky ktoré boli v tú chvíľu pri mne padli ale mŕtve k zemi, keď sa v oblakoch objavila prvá iskra Raitonu, a za ňou ďalšia, až sa vytvoril okolo mňa dokonalý búrkový mrak zabíjajúci všetko živé vo vnútri, avšak ja som bol jediný odolný. Tým dokázal vyradiť aj väčšinu jeho výbušných lístkov. Už týmto bolo jasné že na súpera jeho techniky Genjutsu buď nereagujú, alebo je jeho technika príliš slabá a bude musiet siahnuť na vyšší kaliber. Nebolo to tak všetko, človek môjho kalibru mal ešte jednu výhodu. Tú som si však nechal ako eso, kým som dokázal prečo mám rukáv prázdny.

Bolo takpovediac nemožné, aby dokázal Saito tak rýchlo určiť čo mi práve pomáha k tomu aby som sa dostal z nejakého Genjutsu, keďže ruža ktorú mi Kazumi dala, sa skrývala pod mojím oblečením, dostatočne pritlačená aby sa z nej púšťala vôňa a ja som ju mohol cítiť za akýchkoľvek podmienok. Uhniezdená na opačnom mieste ako je samotné srdce, som úplne odignoroval fakt že by to mohli objaviť, keďže som to bral ako nemožné, podceňujúc možno súpera predo mnou. Napriek tomu sa sám preceňoval, pretože aj po príchode Meiza boli naše sily nevyrovnané a to na moju, tú silnejšiu stranu. Toto bolo niečo iné ako s čím sa doteraz stretol. Bojoval proti S rankovej postave, ktorá bola samotným esom v Shuuketsu a v celej Hakuei bolo málo ľudí ktoré sa mi mohli vyrovnať.

"Koľko vás ešte sem príde, až bude koniec?" Povzdychol som si načo som sa v mysli zasmial, nad tým ako to dopadlo keď som stopoval Hakuei a trúfli si na mňa nakoniec 4ria. Dvaja neprežili a ostatok prežil len vďaka tomu že patrili k Shinobim ktorý boli ďaleko za mojimi hranicami možností. Pousmial som sa keď som zahliadol bandu predo mnou a po tvári mi prešiel úlisný úsmev. Pretože len čo dym ustál a mračno Rantonu sa stratilo, vyrazil som ku predu. Avšak, teraz si mohol aj Reizo všimnúť, čo na mne bolo zvláštne, a to čím som bol v túto chvíľu pokrytý. Bola to technika Doton: Domu, ktorá zdobila moje telo čím ho samotne chránila ale taktiež mu pridavala na sile, čím moje údery sa stávali oveľa deštrukčnejšími a bolo by lepšie keby sa im človek vyhol akoby im chcel konkurovať. Preto aj keby využil svoje pasce mladý Genín, neurobilo by to žiaden vplyv na mňa a neublížili by mi. Avšak môj útok bol nie len nečakaný, ale aj naozaj extrémne rýchly a aj samotný Reizo na jeho odrazenie bude potrebovať využiť značnejšiu dávku čakry.

To však nebolo všetko, útočil som na Reiza len jednou rukou. Druhá akoby sa stratila, pretože háv ktorý mal chrániť moju pravú ruku, len povieval za mnou keď som sa nekontrolovateľne blížil k Reizovi. Tu sa však objavila, takmer v okamihu kedy sa mladý Anbu snažil chytiť ma do Genjutsu. Než však stihol zareagovať, nebol senzibil a tak nebolo možné aby predpovedal to čo sa malo udiať, vyletela zo zeme ruka rýchlosťou pro ktorej nemal takmer čo robiť, pričom vzpriamene okamžite zasiahla krk. Áno ruka, pripevnená na mojom jiongu, ktoré sa chlapcovi, ktorému som zvieral aj tak na diaľku hrdlo, zdali ako dlhé a čierne nite, ktoré sa pod zemou pripíjali na moje telo. Nečakal som nato kým umrie na nedostatok kyslíku a začal som ho priťahovať k sebe, či už Reizo sa uhol alebo použil protiútok, vrhol som ho proti nemu samotnému. Držiac zovretie ako najviac to šlo. Až teraz pochopili o čo im išlo. Nemienil som sa z nimi maznať. Zomrú tu, práve dnes, či sa im to páči alebo nie, nebudem mať zľutovanie.

Meizova taktika bola na malý okamih naozaj úspešná, a možno si na tých pár milisekúnd aj on predstavil ako nado mnou víťazí. Predovšetkým to bolo pre mňa samotného prekvapenie čo som videl na vlastné oči, avšak narozdiel od Meiza, ktorý zjavne nemal žiadne informácie o mojich schopnostiach, techniky a vlastnosti klanu Hoozuki a ich samotná premena na vodu boli už pre mňa známe. Všetko teda nie, ale sám som počas života pár týchto hajzlíkov stretol, a práve teraz mi v hrudi bilo práve srdce jedného z nich, presnejšie Suiton schopnosti člena ich klanu, aj keď som sa nikdy nedokázal priučiť ich umeniu techniky. Na malý okamih sa dokonca zdalo že som prišiel o ruku samotnú, ktorú sa Akumovi podarilo nejakým spôsobom odstrániť z nití, ktoré som ovládal, a naozaj začali po chvíli získavať na bojisku nado mnou výhodu, aspoň si to teda na ten malý okamih mohli myslieť. Aj keď sám som musel uznať, začnem byť radšej opatrnejší kam a kde pošlem svoje časti.

„Začo, alebo, pre koho bojuješ?“ Padla otázka hneď nato ako som sa pozrel Meizovi do očí. Ten sa snažil otočiť na mieste, avšak to po chvíli ustálo a nadvládu sily som získal pre túto chvíľu ja. Zväčšili sa mu svali, ale ako chcel otočiť niekoho kto v túto chvíľu pripomínal kameň? A tak sa otáčanie v polovici ukončilo. Nič som však nerobil, hľadel som na neho a snažil sa pochopiť prečo pre tie deti čo tu robia len bordel a podľa všekého už ďalšie narodeniny neoslávia, prečo prišiel sem a mieni pre nich položiť aj svoj život.
„Nemyslím že sú tvoja rodina a na tvári keď si sem prišiel, nebol náznak nejakej veľkej motivácie takže pre nich to veľmi nie je. Prišiel si za nich bojovať pretože sú z rovnakej dediny? Sú mladí a hlúpi ale je to ich vina že sem prišli, mohol si ich tu nechať a utiecť.. Stále máš šancu, keď tak vidím čo sa deje vzadu, bude lepšie ak sa v blízkosti tejto techniky nebudeme nachádzať..“ Chcel som vedieť či utečie, či sa rozhodne odísť. Ale aj ja aj on sám vedel že tamtí dvaja neodídu. Systém Shinobi a ich nedobytná vôľa zabíjať sa pre druhých, pche, hovadina. Môže sa to skôr nazvať potlačený pud sebazáchovy a nie nejaká vôľa na obetovanie. V jeho tele, kde sa doteraz nachádzala moja ruka som vytvoril jednu pečať. A hmla sa tak zhustila, že sme nemohli vidieť na krok, nevideli sme ani na svojich nepriateľov/spojencov. Ja, nepriateľ som nejakým zázrakom použil techniku Kirigakure no Jutsu. A presne v ten moment zo mňa vyletel tieň, teda tak to aspoň Meizo videl.  

Zatiaľ čo pri Meizovi stala moja hlavná postava, Akuma sa trápil z rukou ktorá mu trafila telo. Presnejšie ako na obrázku, len čo sa snažil katanou odseknúť nite, začali sa okolo neho omotávať v ohromnom množstve, ktoré by nestíhal presekať ani keby nato mal množnosť. Nite sa ho snažili spútať. No jeho výcvik Anbu ho naučil toho dosť, a sám som ho podcenil keď sa začali trhať pod náporom jeho meča. Vedel som v čom je silný, vedel som že je to moja slabina a pri jeho inteligencii a taktizovaní by mohol príjsť nato čo mi pomáha sa dostať z genjutsu, tak som strhol ruku, ktorá či už ostala napojená alebo sa po ňu vrátilo množstvo ďalších nití ktoré s jeho nie príliš veľkými Taijutsu schopnosťami mu ju vzali, strhli preč od neho, a nastalo ticho. Po chvíli si obaja mladíci začali uvedomovať, ako Akuma tak aj Tobias, že hmla ktorú Faito odvolal a po okolí sa prevaľovali len malé chumáčiky, začala prudko hustnúť. Netrvalo dlho a kompletne skryla ich okolie v hmle, v tieni, ktorý ich zadúšal, zakrýval im zrak a kompletne ich odrezal od Meiza a možnosti sa k nemu dostať. Predsa len som si uvedomoval že práve Akuma je moja najväčšia slabina a spoločnými silami by mi po odstránení ruže dokázali navariť poriadny problém. Videli však v hmle pohybujúci sa tieň, ktorý im zatarasoval cestu preč. Nevideli ho poriadne, len že bol čierny, ale po použití techniky Raiton: Gian, obom chlapcom sa predstavil ich nový súper. Hrôzostrašná časť Jiongu, kde sa pred nimi vytvarovala postava zdeformovaného človeka pokrytého niťami, s jedinou maskou na celom povrchu ktorá jasne signalizovala aký element som proti nim použil. Práve stáli voči monštru Jiongu, môjmu srdcu ktoré sa nikomu ešte nepodarilo len tak zničiť. Pravý súboj, začal až práve teraz!