Hlavní brána Kirigakure

Toto naše "malé stretnutie" sa začalo naťahovať na nechutnejšie dlhú dobu, a aj keď boje v okolí neutíchali, vedel som dobre že prichádza jeden z finálnych úderov zo strany Hakuei, stačil jediný pohľad na oblohu. Rozhodol som sa, že si pohnem s ich zabitím, a hry pomaly začali končiť. Chcel som odtiaľ vypadnúť čo najskôr to pôjde, ešte pred finálnym úderom, či už mal padnúť z našej strany alebo strany Kiri. Neprišiel som sem bojovať, iba sa pozrieť ako katastrofálne tento útok dopadne, nečakal som však že ma zastaví takáto banda. Aj keď, sám som musel uznať že odvaha a presvedčenie im naozaj nechýbali, a dokázali so mnou pri hraní držať krok, čo nezvládalo veľa Shinobi. Ale tak, čo šlo očakávať od tých, ktorý chcú tak obetovať svoj život aby si zdvihli ego. To som totiž na bojisku videl. Deti, ktoré veria že každého porazia. Ách ten Naruto, čo im to nakládol do hlavy.

Na našom bojisku sa odohrávali dva súboje, ale hlavným malo byť stretuntie Meiza Hoozukiho so mnou. Napriek tomu že som ho tu vôbec nečakal, nejaké informácie som o ňom mal.
"Ak je to ten, ktorý vlastní legendárnu techniku druhého Mizukágeho, budem mať čo robiť aby som ho porazil. Vďaka Hakuei mám prístup k naozaj obšírnejším informáciam, a aj keď neviem či je to on ten Hoozuki ktorú túto schopnosť vlastní, vyzerá to s jeho sebavedomím, že je tomu naozaj. Nesmiem ho donútiť vytvoriť klon.." Boli to len moje myšlienky, ale dobre som vedel aká je tá technika mocná. A ak to bol on, práve v túto chvíľu som stál proti naozaj dôstojnemu súperovi, pri ktorom nie je radno sa zahrávať. Ale to čo som videl v očiach ma skôr vystrašilo, na malý okamih. V jeho doterajšom odhodlaní som videl len smrť. Bol ochotný tu práve na tomto bojisku umrieť a ako v opojení agresivity ma vziať zo sebou.
"Ubohé.." Prehovoril som keď rozlomil katanu na mojom chrbte. Nie len že mnou nepohol, keď sa ma pokúšal nohami dokopať, taktiež nevyšiel ani jeho kradmý útok na môj chrbát, ktorý som sa ani nesnažil vyblokovať. Okamžite som sa otočil a odkopol ho čo najďalej, či už mal svoju schopnosť alebo nie, určite by taký náraz, ktorý by ho pretrhol napoly a hodnú chvíľu by sa musel naprávať, nechcel pocítiť. Ale o to mi nešlo, pretože len čo som uskočil z miesta kde som doteraz stál, odvolal som svoju Dotonovú techniku. Nesnažil som sa ani skrývať v hmle, ostal som stáť priamo pred ním, a očakával som ež urobí to isté. Ja som zrušil svoju kamennú bariéru a tak som dúfal že ako čestný muž odvolá svoj Suiton a vrhneme sa do seba v boji muža na muža, bez zbraní a nejakých trikov. Čisté Taijutsu. Či už však vyhovel mojim požiadavkám alebo nie, vyskočil som dopredu a udrel, a znova. Začal som sériou úderov, pričom aj keď som nemal nejaké špecifické Taijutsu, moje ladné údery mohli predznamenať že v Taijutsu mám naozaj skúsenosti a rád si užijem súboj s ním, telo na telo.

Druhý súboj sa odohrával o niečo ďalej. Tam to bolo o niečo menej impozantné, ale napriek tomu obaja chlapci dokázali využívať mozog, čo im dalo dostatočnú výhodu, oproti beštii ktorá mala len dopredu naprogramované čo má robiť proti súperom. Tá však bola nanešťastie dostatočne silná nato aby dokázala na dlhú chvíľu odrážať ich útoky. Stačilo práve to že sa z neznámych príčin dokázala v hmle orientovať, a tým vlastne dokázala dostatočne reagovať na ich plány, ktoré takmer vyšli, kým však neprešla do ofenzívy. Prúd ktorý vyslala tentoraz bol omnoho silnejší a vytvoril doslova prstenec okolo nej, ktorý sa začal rozširovať do všetkých smerov. To stačilo dostatočne nato aby dokázala odskočiť, pričom dokázala že je oveľa rýchlejšia ako sa na prvý pohľad zdalo a naozaj ohromnou rýchlosťou začala obiehať v okolí pričom vždy vypúšťala z úst tú techniku. Na prvý pohľad sa zdalo, že vlastne nerobí nič len ich zdržuje aby nepomohli hlavnému telu, avšak jej chaotické rozmiestňovanie sa po okolí bolo podozrivé, a snáď aj samotný Akuma si všimne že nie je niečo v poriadku.

Samozrejme som vedel i videl, že je v Taijutsu kvalitný a nemohol som si dovoliť dať mu čas na čokoľvek a preto som hodlal využiť znova samotné jeho telo, ktoré pôsobilo silne už aj na pohľad.

Vyšvihnúc sa o jeho vlastnú nohu, ktorú som mu zvieral čo mi len sily stačili, som sa telom trochu nadvihol do vzduchu na jeho pravej strane. Akonáhle som dosiahol tohto, nohu som mu hneď aj pustil a radšej som sa šiel spoliehať na svoje vlastné ruky a možno odraz od zeme. Oveľa viac pozornosti som však smeroval k svojej ľavej nohe a kopu, do ktorého som zas preniesol čo najviac sily, ktorú som i mohol z tohto švihu tela vyprodukovať.

Napriek faktu, že aj ja sám som si uvedomoval, ako málo času mi ešte ostáva, rozhodol som sa pristúpiť na naozajstnú hru s Meizom. Avšak, doteraz aj keď som to bral len ako hru, od momentu kedy som odvolal svoje brnenie, bral som to niečo viac ako hru. Ako výzvu. On ňou pre mňa bol, aj keď samotne mne bolo jasné že to dlho trvať nemôže a ani nebude. V tú chvíľu ale začala hmla rednúť, pretože predsa len časti búrky zasiahli aj našu oblasť a na zem začali dopadať kvapky dažďa, prichadzajúca búrka zo samotného srdca hlavnej brány Kirigakure, ktorá bola bezpochyby dostatočne silná aby túto oblasť a aj dedinu za ňou, dokázala zrovnať zo zemského povrchu.

Na malý okamih sa podarilo Meizovi vniesť do nášho súboja dávku komickosti, keď naozaj s podivným výrazom v tvári hodil svoju zlomenú katanu o zem, a ešte do nej stihol pár krát kopnúť, než sa rozhodol zamerať svoj pohľad na môj prichádzajúci útok. Či si už veril natoľko, že si mohol dovoliť robiť takéto veci, alebo nie, faktom ostávalo že za tú katanu si môže on sám a útočiť tak priamo na kameň je proste hlúposť. Možno aj ja sám som začal na okamih pochybovať, že je to naozaj úctyhodný súper, ale jeho schopnosť v Taijutsu ma presvedčila o opaku. Neradno si zahrávať so šiermiarmi z Kiri, či už súčastnými alebo bývalími, to mi bolo okamžite jasné na tom, ako sa dokázal precízne vyhýbať väčšine mojich úderov, a následne ešte zasadzovať vlastné, medzi ktorými bola najtvrdšia jeho rana nohou k môjmu krku, ktorú som nestihol poriadne zablokovať. Sám som pocítil tvrdý náraz do krku, po ktorom ma samotného stiahlo od neho, čo vo mne vyvolalo viac pocitov, ako hnev, ale aj údiv a následne lačnosť po jeho zabití. Dlho neprešiel niekto tak ľahko mojou obranou. Avšak aj on mal čo robiť. To ako sa odrazil bolo naozaj od neho dobré, ale než stihol dopadnúť na zem, dopadol som ho ja. Musel aj on byť udivený, že som sa z jeho perfektného útoku dokázal tak ľahko otriasť, následne čoho on sám pocítil plnú rýchlosť a silu môjho Taijutsu. Tri rany ktoré za sebou schytal za sebou, slúžili aj nato, aby dokázali dva krát prejsť jeho obranou, a tretia rana mala zasadiť svoj úder. Následne toho som sa sám pustil priamo kopom na jeho brucho, snažiac sa ho poslať do najbližšieho stromu. Teraz si to uvedomil možno aj on sám, ale začínal som mať v tomto súboji navrch a aj on sám bude nútený siahnuť po účinejších zbraniach ako sú päste.

Druhý súboj začínal byť až príliš sentimentálny, vlastne sa po celý čas jednalo len o to že sa príšera v ohromnej rýchlosti dostávala na chaotické miesta v okruhu okolo nich, snažiac sa ich len prosto zasiahnuť svojím laserom ktorý vydávala z masky. Na prvý pohľad sa naozaj zdalo že tie kroky sú až moc divné a možno niečo skúša, ale aj na teórii, že je to proste robot, ktorý je akoby dopredu naprogramovaný robiť kroky a reagovať na ne, nebola možno až tak mylná. Faktom ale ostávalo že záhada Jiongu monštra má koreň priamo v hlavnom tele Takaa Hanareho, ku ktorému nemali vďaka výbojom žiaden prístup. Avšak sa stalo niečo podivné z oboch strán. Akuma zastal, akoby sa chcel odovzdať smrti, aj keď bolo jasné že niečo skúša, príšera nevedela na takéto niečo reagovať a z diaľky vyslala silný prúd elektriny... Ktorý minul. Doteraz bolo monštrum vždy presné, avšak záhadne minula pevne stojaci cieľ, o dosť veľkú diaľku, načo zároveň znova uskočila a začala metať blesky po Tobiasovi. Najviac ale zvláštne bolo že sa vedela pohybovať aj ona samotná v hmle, napriek tomu že hmla začínala ustávať vďaka dažďu.

Bolo jasné že táto vojna sa uberala smerom aký som aj očakával, a to že sa tento ohromný útok na tak mocnú dedinu nevyplatí. Nevyplatil sa a nech už boli straty na strane Kirigakure obrovské, ich silné srdcia a ešte silnejšie paže dokázali tento ohromný útok odraziť. Mne samému bolo jasné že je čas aby som vystriedal hrátky s Meizom za pravý a poriadny boj, inak budem mať naozaj obrovský problém s posilami ktoré by mohli každú chvíľu dobehnúť, avšak už takto som videl odtiaľ že pár Hakuei, ostalo pevne stáť na mieste, a rozhodli sa že so svojimi životami stiahnu do pekla ďalších vodníkov z Kiri. Na malú chvíľu som sa zasmial ich hlúposti, ale sám som si uvedomil že robím to isté, a práve preto som okamžite stiahol svoj pud zahrávať sa s dosť výnimočnou obeťou, a okamžite ho vystriedalo taktizovanie na rýchly protiútok a následnu zdrvujúcu porážku pre jedincov ktorý sa rozhodli skaziť môj postup dedinou. A jeden z nich, Meizo, mal pre čierny trh výnimočnú hodnotu.

Avšak útok ktorý vytvoril Meizo bol rýchly a efektný. Samozrejme som očakával že vyrazí proti mne, ale zahrávať sa mi už nechcelo a tak som aj očakával, že zaútoči na môj pred, preto som si ruky prekrížil priamo pred hruďou a hlavu trochu sklonil, avšak následne toho ako som očakával útok, zacítil som tlak v chrbte. Prekvapene som len sledoval, ako ma stihol Meizo odkopnúť do toho istého stromu, do ktorého som ho ešte pred chvíľkou napálil ja. Už v ten moment bolo jasné že v tejto oblasti začína nado mnou dominovať, predsa len očakávať že tak ľahko niekto porazí šermiara z Kirigakure, bolo bláznovstvo. Avšak kopanec, ktorý predviedol hneď po mojom dopadnutí, ktorý mal za následok že som prerazil tento strom a ešte pár ďalších za ním, bol ešte viac prekvapujúci a sám som si uvedomil ako som podcenil svoju súpera, keď som sa s ním hral. Z tohto obyčajného Shinobiho sa v mojich očiach stával výnimočný Shinobi, pretože len predsa bol takmer prvý človek, ktorý v boji jeden na jedného mi dokázal uštedriť takú ranu.
„Si dobrý, naozaj dobrý. Škoda že len stojíš na tej zlej strane a proti mne. Síce ste vyhrali túto bitku, ale vojna zďaleka nekončí. A ver mi, v tej už vyhrajeme. Pre dnešok to tu však zabalíme, a prestaneme sa hrať čo povieš?“ Okamžite nato ako som dopovedal svoje slová, pocítil Meizo na nohách moju ruku, ktorú som nechal prejsť tajne zemou keď som pristál na zemi po jeho prekopnutí. Ruka sa však nepustila, pretože predsa len až teraz Meizo pochopil proti čomu stojí, keď pohliadol cez strácajúcu sa hmlu ku mne. Z úst a rúk mi vychádzali podivné čierne nite, ktoré končili navrchu v podivnej podobe oblúku, na ktorom boli dve masky, symbolizujúce dve elementy. Tie sa otvorili a vychrlili na neho spojenú techniku Katonu a Fuutonu, proti ktorému mu nepomôže ani samotné Suika no Jutsu, pretože by ho hneď vyparilo. A keďže som ho po celý čas držal svojimi niťami, bolo nadmieru jasné že bude potrebovať viac. Už žiadne Taijutsu a obyčajné techniky, boj prešiel na nový level, keď sa na neho valila ohromná technika pokrývajúca obrovskú oblasť v smrtiacej páľave.

Bol to od Akumi naozaj obdivuhodný ťah, pri ktorom nastala len jedna malá chybyčka. Nebojoval proti tak blbému súperovi, ktorý by si nechal odhalený chrbát. No samotný Takao v diaľke musel uznať že v tomto chlapcovi je talent, ktorý by sa možno časom rozvinul, keby nebol taký hlupák a nezaútočil na mňa. Mal šancu sa vrátiť, tá však v tento moment skončila. Pretože v momente kedy mal zasiahnuť katanou chrbát tejto príšery, tá sa doslova otvorila. Akoby ju niekto prestrelil a v jej celkovom tvare sa objavila obrovská diera cez ktorú prepadol, akoby ju videla aj zozadu, alebo skôr z jemu neznámych príčin, cítila. Takže nakoniec predsa len nastal scénar, kde dopadol tvrdo na zem, avšak tu ostalo monštrum nad ním, avšak už neútočilo Raitonom. Bolo to zvláštne, akoby sa nedokázalo nejako držať pokope a ovládať sa. Alebo skôr sa vymykalo ovládaniu. Avšak, jej chaotické pohyby neboli spôsobené týmto, monštrum sa snažilo odlákať jeho pozornosť. Vďaka tomu že v nitkách sa nachádzala samotná Senju DNA, a tomu že Takao mal priamy prístup k Jiongu aj na diaĺku, čo z neho robilo naozaj ohromného Shinobiho, pochopil že niečo alebo niekto pomáha Saitovi pohybovať sa v hmle. Avšak hlúpo to hodil na Tobiasa, vôbec nečakal netopierov, kým jedného z nich práve neodhalil. To mu však bolo v túto chvíľu jedno, pretože len čo Saito dopadol k zemi, ocitol sa v pripravenej pasci. Monitoroval vzducho to áno, avšak nedokázal monitorovať zem. A teraz v trojuholníku, presne tam kde dopadol, vyšli 3 stĺpce, ktoré sa okamžite spojili v Raitonovú bariéru, ktorá ho obklopila a nedovolila mu výjsť. Jediná možnosť ako sa dostať odtiaľ bolo použiť nejakú zemnú techniku alebo použiť Tobiasa nato aby dokázal tú bariéru zničiť narušením jedného zo stĺpcov, avšak musel by nejako oklamať príšeru pred ňou. V túto chvíľu bol však sám Akuma v bezpečí, dokonca aj pred samotným ohňom ktorý sa od Takaa dostal až do ich priestoru.

Musel som to ukončiť, keď som už odtiaľ započul ako sa tíšia zvuky bojov v okolí. To už bolo dostatočné znamenie nato že je čas utiecť, ako najrýchlejšie viem, než budem musieť bojovať s celou zvyšnou Kirigakurskou posádkou ktorá je možno vyčerpaná, ale bude určite v takom množstve bohato stačiť aby mi naozaj zatopili pod kotlom a možno ma dokonca aj chytili. Netušil som že práve tu, stretnem taký odpor v podobe mladého Hoozukiho ktorý úctyhodne držal krok so mnou kým som sa naozaj krotil. Ani on netušil silu môjho pravého Jiongu a taktiež som urobil základnú hlúposť, keď som jeho slabinu poslal na partu tých detí, aby sa s nimi pohrala. Vedel som že vyhrá, tým som si bol istý a to že som bol schopný ho ďalej ovládať, vedel som že v tomto momente je určite niekto z nich v peknej kaši, čo sa potvrdilo keď som v diaľke zahliadol straženú bariáru s tým Anbu vo vnútri.

„Zdá sa že majú problém..“ Uškrnul som sa na Meiza, ktorý vytvoril ohromnú masu vody, a tá sa stretla s mojou kombinovanou technikou. Mal som dva elementy, čím som vytvoril oveľa prieraznejšiu techniku schopnú prebiť aj vodu, avšak Meizova technika bola tak ohromná, že postačila na zastavenie ohňa šíriaceho sa práve k nemu. Oblasť znova zakryla hmla, ale nie pravá, tentokrát to bola para ako výsledok stretnutia naších ohromných techník. Čudoval som sa, a sám som musel uznať že tento chlapec by mal nejakú budúcnosť, keby krotil svoje chúťky zomrieť a neplietol sa do toho. Ale tentokrát mohol len ľutovať, pretože on sám v pare nemohol vidieť čo som urobil. V ohromnom sledi tvorenia pečatí som pridal do pary malé prekvapenie, ktoré malo Meiza dokonale prekvapiť, ale až v záverečnom ťahu. Následne som vytvoril ďalšie techniky, pri ktorých pocítil ako mu začínajú mrznúť guľky, a sám som sa pokryl zemnou bariérou, pričom som pohliadol dopredu, kde mal stáť približne môj súper. Keďže som ruku neodvolal, stačilo sa poriadne chytiť zemi a doslova sa k ruke pritiahnuť, čo malo za následok ohromne rýchle dostatie sa k jeho telu, kde už čakali jeho klony. Až teraz si všimol že som bol tank, v zbroji, a ako spomínaný tank som sa rútil na neho. Bol tu však jeden problém, keď vydýchol, z jeho úst vyšla para taktiež.

Zdalo sa že je to Akumov koniec, napriek tomu že sa mladý genín rozhodol postaviť sa na odpor tomuto monštru, aby ho zachránil. Na malý okamih sa zdalo že sa monštrum vrhne na Tobiasa a v krátkom sledi výbuchov ho roztrhá na kúsky, započulo to volanie svojho pána. A keď aj ich oblasť zahalila para, ktorá sa dostatočne rozšírila, monštrum zmizlo. Nestálo na svojom obvyklom mieste ale niečo sa pozmenilo. Stĺpy ktoré boli doteraz odhalené, pokryla vrstva Raitonu taktiež. Menšia ako mala bariéra, ale chvíľku potrvá než sa im ju podarí zničiť. Avšak, mohli si byť istý že monštrum zmizlo a nechalo ich byť? Alebo predsa len niečo plánuje?

Ako šlo očakávať, celý vývoj súboja sa obracial v môj prospech. Nech už bol Meizo silný ako chcel, čo si potvrdil aj sám, sám nedokázal vzdorovať a ja som začínal mať pochybnosti, že bojujem práve s tým Hoozukim. Mal množstvo príležitostí zaútočiť za pomoci svojich techník, ale zatiaľ som nevidel použitie takmer ani jednej z nich, čo ma na jednu stranu sklamalo, avšak na druhú stranu potešilo, ako dobrá správa že sa tento súboj nepretiahne. Hakuei skončilo. Tento útok nevyšiel, jediné na čom záležalo bolo prežitie, pretože nasadzovať svoj život som pre takúto hlúposť nemienil. Chcel som utiecť ako najrýchlejšie to šlo, ale vďaka nim to nebolo práve najľahšie. Vykročil som teda dopredu.

"Nemožné.." Prehovoril som po chvíli, asi pár sekúnd nato ako som zničil jeho vodné klony, ktoré ma mali v zúfalosti zastaviť. To čo však prišlo po tom, neočakával nikto z nás, ani ja a podľa všetkého ani samotný Meizo, ktorý teraz mohol zahliadnuť ako som sa pri behu k nemu zastavil a ostal stáť skamenený na mieste, nechápajúc ako sa niečo takéto stalo. Mal som na sebe dotonovú stenu, to áno, celý z kameňa v ťažko preniknuteľnej obrane, avšak tá nedokázala pokryť jeho vodnú zbraň, vystrelenú naslepo, ktorá zasiahla ľudský najdôležitejší orgán, srdce. Priami priestrel, ktorý sa prevŕtal cez stenu, pretrhol mi srdce a zasiahol zem za mnou. Zdesene som sledoval na dieru v mojej hrudi, z ktorej sa vyvalila krv a začala dopadať na zem. Bol to naozaj majstrovský ťah od Meiza, napriek faktu že to nebolo dokonca ani jeho zámerom, dokázal niečo čo ešte nikto. Obral ma o srdce, a v tejto bitke, bol jediný kto ma dokázal takto oslabiť. Netrvalo dlho a para začala ustupovať, Meizovi vtedy padol pohľad na mňa, nato ako som padol do pokľaku a v smrteľnom opojení som dopadol bez duše k zemi, kde som sa rozvalil a ostal ležať, mŕtvy a nedýchajúci. V tom istom momente sa začalo otepľovať, moja technika Hyoutonu pomaly končila.

Na druhej strane bojiska sa zvádzal iný boj, a to práve Tobiasov pokus o to aby vytrhol kolíky spod zeme tým, že ich nechá vybuchnúť. Avšak, než však stihol túto hordu výbušných lístkov odstrániť, niečo si mohol povšimnúť, a to ako sa steny priblížili a zaujali podobu bodcov, ktoré všetky mierili na Akumu. Z toho bolo jasné len jedno, a to ako naruší obal tejto bariéry, neodstránia nezničí len ju, ale zabije aj Saita. Musel premýšľať, dalo sa to odstrániť buď zničením toho monštra, ale bola tu aj iná možnosť ako úplná deštrukcia ktorá by mala za následok kolaps celej techniky a spôsobiť Akumovi smrť. Ak sa Tobias poriadne prozhliadol po okolí, mohol si všimnúť, že kolíky ktoré držali bariéru pokope mali istú postupnosť, na každej z nich bolo vyzobrazené niečo iné. Na jednom bolo srdce, ďalšie malo podobu podivných červov a na treťom kolíku bola vyzobrazená podivne zdeformovaná tvár. Pri hlbšom skúšaní ho mohlo niečo napadnúť, jeden z kolíkov sa dal odstrániť, bez toho aby sa mechanizmus spustil a zabil Akumu. Ale ktorý to bol? A čo znamenali tie obrazce?