Konoha nemocnice

Kývla jsem, najednou jsem byla připravená. Bylo to tu jako za války, válečný stav všude...To ten mír dlouho netrval. Vyběhla jsem ven za Hikaru.

Sotva jsem se prospala a otevřela napřed jedno oko, všimla jsem si, že ta vůně se mi nezdála. Nejspíš jsem vypadala dost pohuble, tak mě zásobovali. Vyzobala jsem tedy další talíř, který mi sestřička donesla a vyčkala do té doby, než jej odnese. Tvářila jsem se, že spím. Velmi intenzivně spím. Jakmile se mi zdálo, že tu není tak rušno, vylezla jsem z postele a oblékla se. Po špičkách jsem se vyplížila z pokoje a stejně nenápadně procupitala okolo Alliiho.
Přesun

Ano, přesně sem jsem potřebovala. Prošla jsem od brány až ke vchodu a za tichého klapotu nízkých podpatků jsem prošla vstupní halou. Na recepci jsem musela chvíli počkat, ale příliš mi to nevadilo. Pak už stačilo oznámit prosbu a následovat patřičnou pracovnici do patřičné místnosti, respektive do skladu. Doplnit lékárničku se hodí vždy a já to již potřebovala více než nutně.
Jako lékařský shinobi jsem měla dostatek kontaktů, abych měla přístup přímo sem. Vzala jsem si pár obvazů, spoustu pilulek, prášek na bolení hlavy a samozřejmě dezinfekci. Nic dalšího mi nechybělo. Chvíli jsem si ještě se známou povídala, než bylo v kanceláři volno. Zaplatila jsem vše, co jsem si vzala, poděkovala a zase jsem se odtud vytratila.
Koneckonců, nikdo netráví v nemocnici víc času, než musí.

//Přesun

Desel jsem se Senem do nemocnice predal jej lekarum a ti si jej vzaly do pece. No nic vi uz pro me nezbylo tak jsem se vydal smerem do kancelare.
(Presun)

Sen Sarutobi

Pár hodín liečby mi dalo pekne do nosa. Môj posledný výpad proti Jishakovi alebo ako sa to vlastne volal, ma takmer zabil, ak nie niečo horšie. Pri každom využívaní Wuju stylu príliš riskujem, príliš. Tá technika ma nie len že dokáže dostať do hrobu, k tomu patrí aj možnosť obrať ma cez pretrhané svalstvo o možnosť byť Shinobim. Mohol som len poďakovať Lucy za schopnosť prežitia, pretože keby jej nebolo už by mi dávno kopali krok, ak by som nezískal okamžitú liečbu. Prečo som ale toľko riskoval? Ani ja sám som nevedel, možno čas ukázať svoje schopnosti ale najviac. Zabili mi guvernérku, poverený úlohou ju chrániť som zlyhal. Jediné čo som mohol v túto chvíľu tak zničený urobiť bolo bojovať. Bojovať do konca a aspoň trochu pomôcť. Snáď sa to podarilo. Pár hodín v kómatu. Pár hodín v umelom spánku než sa mi pohli viečka a tie som pretočil k stromu. Nedokázal som sa od toľkého náporu pretrhaného svalstva ani hýbať. Nevediac že je blízko Lucy som proste čučal do stropu.

Sen Sarutobi

Nastalo podivné ticho, len čo sa poďakovala. Dobre vedela kto som, ten ktorý ju pred tým stále štval. Nečakal som to a potlačoval nutkanie jej povedať, že som nič neurobil a nakoniec jej musím poďakovať za záchranu mojej cesty Shinobi. Nebol som ale typ takého človeka, proste som sa potichu usmial a nezrozumiteľne niečo zamrmlal. Niečo čo sa nedalo pochopiť. A možno aj rozumela ale sama musela vycítiť že to nechcem povedať nahlas a už že som to povedal niečo znamená. Bolo to.. „To ja tebe ďakujem..“. Nato nastalo ticho.

Sen Sarutobi

„Áno..“ Držal som jazyk za zubami do chvíle než som nedopil. Stekajúci pramienok vlažnej vody bola v túto chvíľu jediná vec akú som cítil. Nechápala to ale v mnohých veciach sme si boli podobný. Vo veci, kedy sme si uzatvorili srdce. Možno by som aj rád niečo povedal, ale po tom tvrdom výcviku v jednotkách Anbu, nechcel som nato myslieť. Nikto v tomto svete nepochopil našu prácu, a nikto ju chápať nebude. Odsúdenie za to aký sme. Bez citov, bez snov, bez vôle, bez ľútosti vraždiace stroje na zabíjanie. Ale nikto na svete nepocítil, že sme si zatvorili srdce, aby sme nad našimi skutkami nemuseli plakať. Celý čas pozorujúc masku. Masku.. Oči sa mi predsa len presunuli na Lucy. V kancelárii mi pripomenula inú dôležitú osobu. Moju jedinú ktorú som v srdci mal. Yume.. Moja sestra. Jediná osoba pre ktorú by som svoj príkaz nesplnil. A práve v tom duchu mi niečo na nej pripomínalo Yume. Pohľad netrval dlho, odvrátil sa k oknu na oblohu posiatu hviezdami. A kým sme ak nie ľuďmi?

Sen Sarutobi

Skladal som snáď bobríka mlčanlivosti? Nech už bola situácia aj vážna, aj odmeraná, veselá alebo vtipná, držal som svoj jazyk za zubami. A predsa len, po dlhej chvíľke ticha sledovania oblohy som si spomenul na slová, slová pre ktoré som riskoval už prvej skúšky na tento post, život. „Nemám identitu, nemám život. Nemám dôvod žiadať o život, ani dôvod žiť. Nemať sny ani svoju vlastnú vôľu, neexistujem, nikto ma nepozná, a tak to má byť. Mám prosbu..“ Boli sme Anbu a takéto pochopenie bolo jasné. Nikto nevedel kto sme a čo robíme, ale čo sme naozaj robili? Tú prácu ktorej ostatný sa báli dotknúť. Zapredali sme duše diablovi len aby to nemuseli robiť iný. Nenazývali sme sa hrdinami, pretože sme nežili. No mala pravdu, rozmýšľal som nad svojim životom. Nie nad tým keď som bol malý. Ale nad životom v radách Anbu jednotiek..

Sen Sarutobi

Naozaj som bol prazvláštny. Mal som dve životy. Život v Anbu jednotkách ako veliteľ osobnej stráže samotného Hokágeho, plniaci pre neho tie najkrutejšie príkazy. Na druhej strane som bol veselý, ak som nemal masku. Dve životy sa prelínajúce v jednej osobe. Avšak poslednú dobu tá bez masky pomaly umiera a na vrch sa dostáva maska. To sa nedalo ovplyvniť. Sledovať ako pomaly hľadím do očí smrti, pri Hebim, pri Iwe, všetky tieto misie sa mi zapísali hlboko do srdca ale najviac mi dostala smrť Guvernérky. „Ak odídeme z tejto nemocnice, Pri budúcom stretnutí ma.. nespoznaj... Urobil som hlúposť keď som sa prezradil..“ Popravde som nechcel ju do niečoho zatiahnuť. Nesmel som mať priateľov, dokonca ani rodinu. Yume to cítila ako odchádzam. Ak by som vystavil smrti aj Lucy. Nemôžem, niečo, niečo mi na nej pripomínalo moju sestru. Slová ktoré som prehovoril boleli, tvár som odtiahol od okna a zahľadel sa na druhú stranu izby, na druhú stranu od Lucy. A predsa, pohľad mi práve padol na stolík s vodou. Vodou, ku ktorej som sa už ale naťahoval sám. Potlačujúc bolesť, pocity, triašku v ruke, predovšetkým sám. Toto je cesta.. Anbu.

Sen Sarutobi

Napil som sa, predsa sa mi to podarilo. Po jej odpovedi ale neprišiel zvyčajný úsmev. Vedel som že robím správnu vec, Anbu nemajú osobný život, tak ani ja. Napriek tomu niečo vo mne hovorilo, mať kamaráta by možno bolo fajn. Znova pohľad na masku a sledovanie šrámu pod lícom, dlhá rana spôsobená práve Hebim v Iwe. Stojí mi to ešte zato? Stojí to za všetko čo robím? „Žiadnych nemám..“ Bola to pravda, jediný človek ktorý mi ostal bola ešte moja sestra. Tá ale keby ma takto videla, nechcel som aby o mojom pôsobení v Anbu čo i len tušila. Zakázala mi to. Až po jej prezlečení som sa znova na posteli narovnal. Pohol rukami, pričom mi telom prebehla bolesť, ktorú som ale na sebe nepoznal. V jednom bol klan Sarutobi podobný so Senju, vydržali sme vždy toho veľa. „Si.. v poriadku?“ Spýtal som sa napokon ja na jej stav. Nie len zdravotný ale aj psychický, dosť dobre som vedel čo tam urobila. 7dma brána, je riskantný čin. Popravde som len zahnal ticho ktoré som si sám vytvoril.