Cvičiště 1

*Znova len tak prechádza ulicami Konohy, pozuruje tunajších ľudí, ktorých je v uliciach neúrekom. Pomaly si už zažína zvykať na to, že je tu. Ubytovanie má, zatiaľ má čo jesť, a aj za čo jesť. Nebude to však trvať večne. vie to, a potrebuje si začať zarábať. Nebola však ešte za Hokagem. Čím viac to odkladá, tým menej sa jej za ním chce ísť. "Aj keď.." Spomenie si, ako začula od skupinky rozprávajúch sa študentov na akadémii, Hokageho vraj uniesli a na jeho miesto zasadol nejaký diktátor, ktorý chce dedinu ovládnuť a zotročiť pre svoje úmysly. Pobavene sa usmeje nad detskými klebetami. Ak by sa aj náhodou stalo práve toto, tí krpci by o tom určite nevedeli. Dobre vie však, že za každým takýmto nezmyslom je kúsok pravdy. A teraz určite aspoň ten, že na Hokageho miesto sadol iný človek. "Za ktorým musím ísť.. Aebo žeby nie?" Zamyslí sa.. "Odkedy som tu, nemala som žiadne problémy, stráže ma neotravujú, polícia po mne tiež nejde..." Pomyslí si z časti ľahostajne, z časti obozretne. Ani nevie ako, a prehádza okolo tabule s nápisom "Cvičisko 1". Rozhliadne sa. Nebola tu ešte, a okamžite si spomenie na to, na ktorom už bola a začne si ho porovnávať. Ako prechádza ďalej, rozhliadajúc sa okolo seba, má pocit, že to niekto je. Možno len babská paranoja.. ale aj tak ho nepodceňuje. No... možno len trošku, keď sa zahľadí na oblohu a prejde tesne popri nejakom strome a zakopne do niečoho.. mäkkého?! Trochu sa zakimáca ale ustojí to. Skončí na druhej strane kmeňa, otočí sa a pred sebou sleduje zdroj svojho "trápenia". Žeby jej pocit nakoniec nebol len babská paranoja? Namoment stuhne, má sa ospravedlniť?*

Nóó... trebars  by som toho dotyčného mohla zašliapnuť... *Skonštatuje pobavene a chce to otočiť na vtip, hoci v tých slovách, za tým úsmevom cítila hrozbu. Premeria si chlapca pred sebou. Príde jej podstatne starší ako ona sama, ale nejaký dopelák to tiež určite nie je. A pohľad jej zakotví na veľkých, práznych mandľových očiach. V momente si spomenie na Hideakiho.* Ty si tiež ten.... Hjúga? *Vybehne z nej bez toho, aby si to stihla rozmyslieť. "Super, zase budem vyzeraťako debil..." Zatiahne v duchu trochu namosúrene, čo s jej trošku odrazí aj na tvári. Pozorovateľovi sa môže zdať, že sa zamračila nad tým, ako povedala že je Hyuuga. Chcela by to nejak zahovoriť, ale ako? Má sa vyhovoriť na Hideho? Ale... bude vyzerať ako cudzinec.. čo ona vlastne aj je.. "Ďalší, kto sa to dozvie, sakra.." Nie, žeby jej to ejak špeciálne prekážalo, ale má dojem, že veľa kecá, možno priľahko uzatvára kamarátstva s ľuďmi, ktorých pramálo pozná a vie o nich minimum.* Hmm.. inak, mrzí ma tá noha.. *Zatiahne trošku zahanbene, akoby mimochodom a pohľad sklopí k zemi. Dokáže to zahovoriť aspoň takto?*

*Už z diaľky sleduje Hideho a keď ho uvidí neďaleko seba, uvidí jeho úsmev, taktiež sa usmeje a už ž otvára ústa, že mu pozdraví, avšak plán jej preťal ďalší pohľad. Tón, akým saa Hide ozval, jeho výraz tváre. "Deje sa niečo?" Prebleskne jej hlavou. Začína nadobúať pocit, že títo dvaja sa poznajú a nie sú práve priatelia. "Vyzerjú však byť z jedného klanu.." Rozmýšľa v duchu aa pohľadom prejde z očí jedného do očí druhého. "Taktiež sa mi vidí.. majú spoločné rysy.." Pohľadom prejde po ich štíhlych tvárach, vlasoch.. "Mohli by byť bratranci.." Zhodnotí nakooniec, nevie však nakoľko je to pravda. Po chvíľke však začuje, ako tento chlapík hovorí jej meno. "Či nepoznám Saniu Senju?" Mimovoľne sa uškrniee. "Možno predsa po mňa už niekto prišiel a prinúti ma ísť k novej náplasti za Hokageho a ta náplasť ma vyrazí z konohy.." ozmýšľa v duchu pobavene, ale kdesi tam v nútri cíti maličký hlások, ktorý hovvorí, že práve toto sa pokojne môže stať. Nakoniec z nej vyjde trochu priškrtené* Ja som Sania Senju.. *ako výsledok jej myšlienkových pochodov a čaká, čo sa bude diať.*

*"Takže dedič klanu a odpad?" Prekvapene pozerá z jedného na druhého. "Takže Náfúkaný a Zakomplexovaný... to som teda dopadla.." Pomyslí si v duchu, v znechutenom úškrne skloní hlavu. Zamýšľa sa nad tým. Nepozná Konohu hoci má tu korene, ale začína nadobúdať pocit že niektoré veci sú tu veľmi zvláštne postavené. "Obaja chlapi sa zdajú byť Hyuugovci, jeden je starší, má byť zjavne náš sensei, asi bude dosť skúsený a hovorí o sebe ako o odpade. Na druhej strane je tu Hide, je mladý, nezdá sa jej byť priveľmi skúsený a predsa sa tu v snobských gestách predstavuje a, zdá sa jej, dosť povýšenecky sa správa." Súdi to z frázy ako Hyuuga by si mal vedieť kto som. "Nie sú snáď jedna rodina? Jedna krv?" Dvihne pohľad a zastane ním chvíľku na Hidem. Pozrie sa mu do mandľových očí a ani nečaká či jej pohľad opetuje. Jednoducho ním prejde na chlapíka a pozrie sa do očí aj jemu. "Rešpekt a úcta.. s tým sa človek nerodí. Nie je mu daná. Musí si ju získať, zaslúžiť.." A prejde rýchlo pohľadom znova na Hideho a tohto chlapíka. Podvedome tým dáva najavo, že to platí pre oboch. necháva prejsť možno niekoľko sekúnd po chlapíkovom vyhlásení ohľadom týmu. "Tak na akadémiu sa môže vrátiť len Hide." A mimovoľne sa uškrnie. "Na tú ich  akadémiu som totiž nechodila." A rozmýšľa, či to má senseiovi povedať, alebo byť ticho. Nakoniec sa rozhodne. "Ak som mu bola pridelená, tak zrejme o mne v dedine vedia. A ako sensei by mal o mne niečo vedieť. Vrátane toho že som sa narodila a žila v Sore no Kuni... kím tam bolo ešte kde žiť." A pri srdci ju bolestovi pichne spomienka. V hlave sa jej ukáže obraz jej rodičov. Mŕtvi ležia na zemi, okolo nich krv.. Odvráti zrak do mužov, hlavu prudšie vytočí do strany a silno zatne oči. "Len teraz nerev prepána!!!" Rozkazuje si, mimovoľne zatne zuby, to všetko chce utajiť pred očami chlapcov a preto je rada, že vlasy jej prudkým pohybom padli do tváre. Nasilu si snaží čistiť myseľ. Predstavovať si prázdno.. Z hlbším nádychom otáča hlavu naspeť k chlapom ale nemá odvahu pozrieť sa nikomu z nich do očí. jenoducho skloní pohľad d zeme dúfajúc, že nebude vidno slzami plniace sa oči. Budú ju mať za blázna? Nech! Ale niektoré rany sa neliečia tak rýchlo akoby si človek prial.* Dúfam, že sa od teba máme čo učiť.. *Zatiahne trochu priškrtene a tvrdo si rukávom pretiera oči, čím spôsobí, že ich má červené, ale už nie uslzené. Dvihne pohľad, snaží sa pôsobiť normálne, alee lapší pozorovateľ si môže všimnúť smútok a zdrvenie v jej pohľade.* Že to, z čoho si neprešiel, nebola skúška bojových schopností.. *Zatiahne trochu chladne. Nechce však počuť báchorky. Zaujímajú skutky. Rovnako ako on bude skúšať ich, aj ona ho bude pozorovať. Nemieni ho považovať za odpad, alee ani k nemu chovať nejakú nepodloženú úctu. "Ako si ho ja musím zaslúžiť.." naráža na sľúbené skúšky "...tak nech si zaslúži aj on mňa."* Tak.. kedy začneme? *Zatiahne po chvíli už uvoľnenejším, ale stále odmeraným tónom. Inokedy by taká chladná nebola.. ale teraz si nevie pomôcť.*

*Pevným, ale stále zdrveným pohľadom pozerá chlapíkovi priamo do očí. Pozorne ho počúva. "Neodporuje si tak náhodou? Na jednej strane hovorí, že na ninjutsu a techniky je ľavý, ale na druhej hovorí, že keby záležalo na jeho príbuzných, tak nevie ani jednu. Teda logicky.. nejaké techniky vie. A takisto, ako hovorí: Takze vetsinou je lepsi se techniky ucit sam nez od nekoho. Je to nebezpecne a je to namahave ale nakonec si techniku upravis podle sebe... zjavne o tom niečo vie." Zamýšľa sa. Nemá žiadny dôkaz o tom, že tento chlapík klame, ale má dojem, že možno nie je tak úprimný a priamočiary, akoby mohol byť. "Vidno že je ešte mladý.. " pomyslí si pobavene a mimovoľne sa jej na tvári zjaví slabý úškrn. "Inak by sám svoje slová nenegoval v jednej vete.." Ďalej si predstaví samú seba. Jej otec je z klanu Senju, jej mamka nie. Pôvodom je zo Sory. Teda, aspoň nevie o tom,  že by jej mamka mala Senju predkov. "Som aj ja teda odpadlík? Tiež som asi ten miešanec.." Zamýšľa sa v duchu. Z chlapíkových slov, z tónu akým to podáva však dedukuje, že takéto zvyklosti sú len v klane Hyuuga. Vie, že je to nespravodlivé, ale úprimne dúfa, že len tam. Že  Senju klane ju nebudú považovať tiež za odpad. Prišla sem, lebo tu má rodinu. Vraj. Svojich rodičov už stratila. Nechce stratiť aj všetkých ostatných kvôli niečomu, s čím nič neurobí a ani za to nemôže. Skloní pohľad k zemi. "Myslím, že som práve pochopila ako sa cíti.. Tak preto sa Hide tak snobsky cíti. Narodil sa do hlavnej rodiny, už od detstva sú mu vštepované nejaké normy klanu.. a je jedno, že sú hlúpe. Veď je predsa zákon prírody, že čím rozličnejší ľudia sa miešajú, tým sú deti zdravšie a silnejšie. Alebo... ktovie, možno práve preto takzvaných Miešancov odmietajú... Ktovie, či je to aj nejak historicky podložené.." Úprimne ju to zaujíma. Prijme jeho sústrasť len pokorným kívnutím hlavy s pohľadom stále zaichnutým do zeme. nemá na to čo povedať. Nedovvolí si sťažovať, nechce povedať niečonetaktné. Verí, že tento chlapík toho prežil dosť, súcití s ním. Vie, že ako kunoichi by nemala, mala by byť nadvecou a chladná. "Ale k nepriateľovi.. Nie k priateľom.." Pomyslí si v duchu a slzy jej stečú po tvári až k zemi a stratia s v tráve, na tvári má však slabý úsmev. Má pocit, že je na srávnej ceste, že takto to všetko malo byť. Tieto jej myšlienkové pochody trvali nejakú chvíľku, ktorá keď prešla, dvihla pohľad naspäť k chlapíkovi. "Ak teda zz nejakého dôvod nechce, aby sme vedeli, že niečo z nin a techník vie, budem to rešpektovať. Snáď má na to dôvod.."* No dobre, tak sa techniky naučím sama.. Alebo... *niečo ju napadne.* Možno by si mi niekedy mohol dohodiť nejakého Senju trénera, ak taký je.. *zatiahne, v hlase jej stále počuť chlad. Nie je nemierený voči chlapíkovi.. chlad je spôsobený dozvukmi plaču a bolesti.* Možno by mi vedel trochu pomôcť s tými technikami.. naviesť na správnu cestu.. *nie je to celý dôvod. Chce sa stretnúť s niekím z klanu, chce niekoho poznať, chce sa ho pýtať na svoje korene, na rodičov... dúfa, že možno aj niečo bude vedieť. A samozrejme, rada by sa od neho aj niečo naučila. Veď každý učiteľ môže učňovi niečo dať... Chvíľku sa odmlčí a pokračuje.* To, že si miešanec, neznamená, že si odpad. Možno ťa tak niektorý tak vidia, ale to neznamená, že ním si. *Povie pevným hlasom.* Nepripúšťaj si to. Lebo odpadom sa staneš jedine vtedy, ak si to pripustíš.. *Vie, že ožno by sa dali tieto slová podať epickejšie, vˇúdnejšie, veľkolepejšie... ale ona, ako 11 ročné decko to to asi nezvládne tak podať. A k smrti blízkych sa nevyjadruje. Verí, že ju chlapík pochopil, nemá potrebu mu odporovať, či protirečiť.*

*Nad Hideho prednesom sa len sucho zasmeje.* A ty čuš keď sa dospelí rozprávajú... *Zatiahne odmerane ale s pobaveným podtónom. Trochu je urazilo, že ju nazval dievčatkom, pritom on sám môže byť rovnako starý ako ona a to nanajvýš. Chlaapci dospievajú neskôr, takže ona ešte kľudne môže vyzerať staršie ako on. "Vidieť, že je to rozmaznané decko. Možno jedináčik. Miešanec, ktorý za to nemôže.. Si robí srandu dop*če?... Som videla medveďa zo stromu padať, hada cúvať, koňa grcať ale miešanca ktorý by za svoj pôvod mohol... to som ešte nevidela." Rozmýšľa a mimovoľne ju to prinúti sa široko uškrnúť.*Génius *povie so smiechom a krúti hlavou zo strany na stranu. "Ja tie ich snobské hierarchie môžem osrať. Pre mňa za mňa nech je to aj synáčik koho chce. To, že mal sťastie a narodil sa do takej a takej rodiny z neho nerobí ani lepšieho človeka, ani lepšieho ninju.." Mimovoľne prižmúri oči kím hľadí na Hideho. "Akurát tak riadneho snoba." Počúva, ako vyjednáva o zakázaných technikách. "Papalášsky synáčik sa chce učiť zakázané techniky od "bastarda". Hej ta on viee." Úškrn sa jej rozšíri, rozmýšľa ďalej a čaká čo sa bude diať.*

*Vypočuje si to, čo chlaík hovorí a pohľadom strieedavo prechádza na Hideho a späť na chlapíka. "Je naozaj vidieť, že nie som z konohy?" Pomyslí si trošku s obavou. Nie žeby sa vydávala za miestnu, ale taktiež by nebolo clkomdobré, kebyže to veľmi vidno. Či už z jej správania alebo rečí. "A pritom som toho ešte tak veľa napovedala..." Pomyslí si a mimovoľne potiahne kútik úst do strany do zamyslenej grimasy. "hmm.. tovie, čo je ten Bijakugan." Zamyslí sa a teórie všetkýchh možných možností o tom, čo je to ten Bijakugan ju zamestnajú natoľko, že posleednú časť o mozgu vôbec nevnímala a teda si ani neuvedomila, čo to pre ňu mohlo znamenať. No čo už, je to dieťa.. nemôže všetko vnímať..  Po chvíľočke si však uvedomí, že jej akosi unikajú, možno dôležité, veci a tak dáva ďalej pozor a pozorne počúva a vstrebáva to, čo chlapík rozprával. Trošku sa jej poohľad rozšíri, keď počuje charakteristiku samej seba. Že si nie je istá sebou a svojimi schopnosťami.. "Ono popravde... veď som bola dobrá žiačka.. akadémiu v Sore som skončila predčasne, techniky aj ninjutsu som sa učila ľahko.. Viem sa o sea postarať aj v nehostinných podmienkach... ale do priameho boja s niekím by som sa radšej nepúšťťala.. ak teda je viditeľne silnejší.. alebo ak nemusím.." Na chvíľku sa zarazí a zamyslí sa. na tvári trošku posmutnie. "Asi mi naozaj chýba tá ohnivá vôľa... o ktorej ocko hovoril."*