Hokageho kancelář

V momente ako ma dokázala zaznamenať bez toho aby som na seba nejako upozornil, došlo mi že v túto chvíľu sa len budeme predbiehať v tom, koho senzibilstvo dovoľuje viac cool predstavenia. Na malý okamih som sa pod maskou pousmial, naozaj úprimne a veselo, čo sa mi nestalo už naozaj dlho. Našťastie to na mne nešlo poznať, vždy som sa snažil tváriť nejako bez veľkých citových rozpoložení, len aby som si dodal ako Veliteľ Jouninov viac rešpektu. Akonáhle po spomenutí Hokágeho som sa na chvíľu zamyslel ale dosť dobre som očakával, že tu nebude, takže som si len povzdychol, jemne a tak aby ma ani ona samotná nepočula. Nebolo to tak že by som jej neveril, len som ju nepoznal tak dobre aby som jej veril tak ako jemu. Niečo mi hovorilo ale, že by som mal. Sám som nevedel čo, proste som sa jej pokúsil uveriť, nemal som na výber. A taktiež tu bolo niečo, čo mi potvrdilo. Jej pohľad keď zacítila Kisukeho. Nech už bol ktokoľvek herec aký bol, čakra dokázala reagovať aj na naše city, a tie sa dali v očiach na malý okamih sledovať. A mne, klamať nešlo. Videl som to.

"Yaeko Uzumaki. Dobili ma, nespadol som na hlavu. Dosť dobre viem kto ste, preto tu som.." V jednej krátkej vete musela pochopiť jedno, možno som chyboval, ale vložil som do jej rúk moju dôveru. Nemal som komu inému to povedať, a bolo mi jasné že som to povedať musel a čakanie by bolo úplne blbé, nehovoriac o tom že ma znepokojovala Sabisu. Preto som len prikývol, aby šla ako prvé za Kisukem, pretože sa tu objavil naozaj dosť divne. Vždy mal tak blbé príchody, vždy robil hovadiny a vždy prišiel v tak biednej situácii, nehovoriac o tom že po vstúpení do tej organizácie som mu prestal úplne dôverovať. Totiž len čo odišla, vytvoril som klon, klon ktorý úplne potlačil svoju čakru až tak, že ju ledva Yaeko mohla sledovať, Kisuke bol bez šance. Klon sa vydal za ním, tajne ho sledovať. Nedôveroval som mu, a jeho styk s inými Uchíhami by mohol znamenať fakt veľké problémy pre dedinu. Hlavu som teda oprel o okenný rám a čakal kým sa Yaeko vráti.

Po celý ten čas som sledoval ako do miestnosti vošiel Kisuke. Už z toho ako reagoval, a toho ako sa správal mi bolo jasné, nato ako dobre som ho poznal, že niečo chystá. Určite to nebude nič dobré pre Konohu, nato by som vsadil aj svoj život. Avšak, ak na chvíľu zazrel moje oči, mohol niečo zazrieť, zmenu v pohľade. Vždy som ho šetril, vždy som sa ho zastával, a vždy som sa mu snažil pomôcť aj keď bol vyhlásený za Nukenina. Teraz to bolo iné, neveril som mu, už viac nie. A tiež mu mohlo dôjsť, že nabudúce, ho určite zabijem. Pre dobro Konohy, a celého sveta Shinobi to bude tak najlepšie. Avšak v túto chvíľu, som všetku svoju pozornosť po tom čo klon odišiel sledovať Kisukeho, presunul na Yaeko.

"Nechcem aby ste to brali nejako zle.." Prehovoril som len čo som vstúpil do miestnosti, avšak ostal som zo zdvorilosti stáť v pozore, ako to pred nadriadeným. Ešte stále som mal istý výcvik, výcvik v Anbu jednotkách, ešte doteraz mi ich pečať žiarila na ramene, aj keď som od nich už dávno odišiel. Na malý okamih som zaváhal, ako sformulovať vetu ktorú som sa jej snažil povedať tak, aby sa neurazila alebo niečo iné. Avšak, nakoniec som sa rozhodol pre plánovaný, otvorený rozhovor. Vybral si ju Assasin a dôveroval jej. Ja som veril jeho úsudku, tak budem veriť aj jej. "Ja dôležité aby tieto informácie neopustili túto miestnosť. Možno sa vám budú zdáť divné, ale oprak je pravdou, pretože ak sú moje domienky správne, onedlho by sme sa mali pripraviť. A nepotrebujem.. aby sa ich dozvedel.." Chvíľku som zapremýšľal. Ak by som jeho meno prehovoril, otvorene by som mu vlastne vyhlásil nespokojnosť a nulovú vernosť, čo by ma mohlo stáť naozaj veľa. Sabisu, organizácia ktorá mohla narobiť poriadok, ale aj veľké problémy. "Kentaro a jeho organizácia.." To už som prehovoril potichu, keď som pohliadol na pečať, ktorá symbolizovala dvere. Chvíľku sa mi tam pohľad zastavil ale ten som okamžite strhol a snažil sa zakryť záujem o tie dvere.

Okom som jej hľadel do očí, našiel som tam istotu. Taktiež som vedel že tento rozhovor bude ešte dlhý, sám som o Kentarovi mal dosť informácií, a vedel som ku komu som ho mal prirovnať. K mužovi ktorý kedysi vládol vlastnej organizácii v Konohe, k mužovi ktorý založil Root. V akej pozícii som sa nachádzal bolo normálne, že som mal naozaj veľké spektrum informácií. Možno práve preto sa za mnou do nemocnice snažil dostať aj Kisuke, avšak už len vďaka Airis nebolo možné moju izbu vypátrať. Mal som strach, práve o dedinu, pretože organizácia a jej členovia.. nepatrili k tým ktorý by boli verný. Neboli verný poriadne ani Kentarovi, nie to ešte Konohe.

"V poriadku.." Povzdychol som si ale stáť som ostal vzpriamene pred ňou. Ruky som si založil dozadu, nie aby som niečo tajil, ale teraz som stál v rešpektovanej polohe. "Mojou misiou bolo vypátrať Jishaka, ktorý ešte pred dvoma týždňami dokázal utiecť z nášho prísne straženého vezenia. Pokúsili sa o to už mnohé Konožské jednotky, výjma veliteľa policajnej jednotky, avšak neúspešne. Všetky skupinky narazili na istý odpor, ktorý viedla skupina o ktorej sa tak povráva, o duchoch. Prídu, splnia svoju úlohu a zmiznú, Hakuei. Keď som dorazil na miesto, zahliadol som telo Jishaka, už bol ale mŕtvy. Nebol sám, bol tam podľa všetkého aj jeho vrah. Moji psi mi ohlásili 3 osoby, avšak na mieste som našiel len jednu, takže podľa všetkého ostatok stihol utiecť a osoba ktorá proti mne stála bola len na zdržanie. Takže získali čo sa dalo, informácie z jeho hlavy. Všetci vieme že Jishaku bol najväčším informátorom v našej krajine, dosť toho vedel aj o samotnej Konohe takže to čo získali by bolo nebezpečné pre Konohu. Avšak.." Na malý okamih som stíchol, nabral snáď nový dych? Skôr som si premyslel čo ďalej poviem, pretože sme prešli od extrému do ešte väčšieho.

"Na začiatku súboja mi dala na výber, aby som odišiel a nechal to tak. Nechcela so mnou bojovať, aj keď by ma určite dokázala zabiť. Potreboval som ale viac ako len Jishakove telo, z ktorého taktiež môžeme toho dosť vydolovať, preto som sa rozhodol bojovať a na základe toho získať aspoň nejaké informácie o nich. Nehovoriac koľko krát som šiahol na svoj život sa mi ju podarilo zabiť tri krát. Všetko však dokázala vyregenerovať.." Súper bol podľa všetkého v tomto ešte mocnejší ako klan Uzumaki. Toľko krát som jej prešiel jej obranou a prizabil ju, vždy dokázala naplno po útoku bojovať. "Na konci súboja som sa ale toho dosť dozvedel. Nejsú organizovaný, robia teoreticky čo chcú s jediným cieľom. Odstrániť vysokopostavených vládcov podsvetia. Majú vodcu to určite, šlo to na nej poznať ako k nemu vzhliadala, avšak všetko robia ako chcú. Nehovoriac o tom že v túto chvíľu pre nás.." Zastavil som sa a pozrel smerom za okno, priamo za Yaeko, akoby som sa sám snažil zistiť či nás niekto nesleduje. "Nepredstavujú takmer žiadne nebezpečenstvo ak s nimi neskrížime zbrane. Zatiaľ pre nás robia našu robotu. Zatiaľ. Nejste na ich zozname? Nechajú vás. Ste..? Umriete. Je ťažké niečo o nich hovoriť len na základe jedného člena, ale myslím že bude dobré ak.." Bolo jasné čo chcem povedať. Snažil som sa jej vysvetliť že bude dobré ak o nich zistíme ešte viac. Bola to divná skupinka o ktorej sa doteraz takmer nič nevedelo, ale začali podnikať a my by sme mali tiež. Avšak, stále tu ostávala otázka jedného. Kentara ktorý si budoval vlastnú armádu. Ako Anbu, som patril k telesnej ochranke Hokágeho, ktorého postavenie začalo pomaly upadávať odkedy to založil. Neprišlo mi správne niečo proti nemu podnikať, ale ani sedieť so založenými rukami a čakať.

Na jej prvú otázku som neodpovedal, môhj pohľad sa presunul zase k oknu, ale tentoraz som hľadel na Konohu. Slnko už začínalo upadať, skrývať sa za obzor, ale život v uliciach neprestával. Zdalo sa že je ešte plnší života, aj keď vonku za bránami zúrila vojna, obyvatelia aj tak naďalej pociťovali dostatok nádeje aby mohli byť ďalej šťastný. Pri predstave že by sme o to mali prísť, žeby prišli na koniec zoznamu. "Nepovedala mi veľa. Ale jej správanie, tá zmena, akoby očistená. Mám zlý pocit, ale ešte si to potrebujem zaistiť..." Zaznelo mi tentoraz v hlave, Yaeko našťastie nevedela čítať myšlienky aj keď tieň pochybnosí mohla na malý okamih zazrieť. Potrebovali sme naozaj viac, ale kde ich hľadať, sme vedeli dostatočne dobre, predsa nám to sami povedali.

"Vieme.." Prehovoril som triviálne, akoby sa pýtala na počasie a ja som jej povedal že je slnečno s občasnými mrakmi na oblohe, ktoré aj tak vietor roztrhal a vyčistil oblohu. Zazrel som jej tvár, či už bola prekvapená alebo nie, bolo to jednoduché ako ich nájsť. "Po boji, mám DNA jednej z členov ich organizácie, priamo v tele. Taktiež by som predsa ju nenechal odísť len tak, moje psi by jej mali byť už na stope a aj keby nie.." Na chvíľu som sa pozastavil, poslal som za ňou jedného, avšak bola senzibil a vedela sa mu stratiť, práve toho som sa bál. Avšak, aj keby úplne zmizla z povrchu zemského, organizácia samotná nie. "Idú po podsvetí.." Tentoraz som ale povedal niečo naozaj riskatné. Ak pôjdeme po podsvetí, určite na nich narazíme, takže ich hľadať vieme. Ako ich nájsť a kedy, by tu bolo, avšak, nemohli sme si po tom čo sme tak stratili, dovoliť bojovať ešte s podsvetím. Avšak žiadať o pomoc iné dediny sme si taktiež nemohli dovoliť, preto to bolo strašne riskantné.

Pozrel som sa jej do očí, musela vidieť že ja plány premýšľam o oveľa viac krokov dopredu ako normálny Shinobi. Bol som veliteľ, vedel som v akom stave sa nachádzame a čo si môžeme a nemôžeme dovoliť, avšak len tak čakať sa nedalo. Avšak v tento okamih som si uvedomil čo sa deje vo vnútri Konohy, že samotná není kompletná ale pomaly sa tu začína utvárať druhá strana, čo by mohli viest do situácie že sa začne naozaj vojna aj v srdci Konohagakure.

"Nemyslím vojnu.. Ak by sme s nimi začali vojnu, vyslali na nich skupinku alebo ja neviem čo, padlo by to, Konoha by ešte viac oslabla ako už je slabá a skončili by sme naozaj zle. Ja hovorím o niečom inom, ako je vojna. My s nimi nechceme bojovať, ešte nemusíme, potrebujeme o nich.. nazbierať informácie.." Stačil aj jeden človek, jeden jediný, aj keď dostatočne skúsený, a odvážny, aby niečo dokázal nájsť. Ja som mal totiž so svojimi psami dosť zvláštny pocit, akoby ssa niečo udialo, čo sa nedalo čakať. To som ale teraz ignoroval, na radu prišla otázka o Sabisu. "Dosť pochybujem že by chceli zničiť Konohu, ale istotne Kentaro nechce vidieť Assasína na jeho poste Hokágeho. Nehovoriac o jeho žoldnieroch, Kentaro si buduje svoju vlastnú armádu o ktorej vernosti sa dá dosť pochybovať." To že práve v tento okamih založil Kentaro tú organizáciu, bolo to najhoršie, už tak sa riešilo dosť iných vecí, do toho ešte zatiahol ich. Predovšetkým, jeho. Kisuke možno teraz hral že je s Konohou, ale jeho motívy zničiť to tu boli oveľa väčšie ako jeho oddanosť. Preto bol nebezpečný, Kentaro, s Kisukeho schopnosťami. Potrebovali sme viac hláv, ako mňa a Yaeko.

Nadýchol som sa a vytiahol kunai z vrecka. Na malý okamih si mohla naozaj pomyslieť že ju chcem napadnúť, avšak snáď ju zadržala jej samotná dôvera. Totižto kunai nemieril na ňu ale na mňa, presnejšie do mojej ruky kde som si vytvoril malú reznú ranu. Blbý atentát, nebol to ale žiaden, pretože krátko nato som poskladal sériu pečatí a na stôl povolal psa, toho istého psa, ktorý ju prišiel upozorniť že nie som v poriadku. Bol to môj jediný voľný pes, ostatok bol vonku a hľadal stopy. Na malý okamih som sa na neho pousmial, pohladil ho a naspäť som vážnou tvárou zahľadel do jej očí.

"Budem vás kontaktovať cez neho, tak ako vy môžete mňa. Nebubudem v dedine. Nemáme dostatok informácií, a takmer nič čo by sme mohli použiť. Potrebujeme toho viac. Akonáhle ma budete potrebovať, povolá ma, tak ako ja môžem kontaktovať jeho.." Na malý okamih som sa zamyslel, pretože mi došlo že ma tu ako veliteľa budú potom potrebovať, ale na malú chvíľku si môžem predsa zbehnúť mimo. Vlastne som jej oznámil že idem ja sám zbierať tie informácie, o ktoré som sa pokúšal, o podsvetí a Hakuei. Poklonil som sa a započul ťukanie na dvere. Strhol som tam pohľad, nasadil si kapucňu a prešiel k otvorenému oknu, cez ktoré som vstúpil. "Hokáge bude potrebovať spojencov, to skôr ja nechám na vás. Pre tentokrát sa s vami lúčim.. A ešte niečo.." Na malý okamih som sa na parapete zastavil, než som sa pod maskou usmial a znova sa v polohe odchodu otočil na ňu. Konečne mohla aj napriek maske vidieť že sa usmievam, a v oku pocit odovzdanosti. "Ďakujem, že ste ma zachránila.." Pousmial som sa a v tom okamihu som vyskočil s kapucňou na hlave vonku oknom.

--Presun--